Čip

16. kapitola

Šestnásta kapitola

Hybrid theory

Po zaklopaní čakám ešte hodnú chvíľu. V dome nebolo doposiaľ zasvietené žiadne svetlo, tak teda u Blairovcov musel vládnuť pokoj. Isteže. Keď som sa vrátila, bola už tma a bola som uťahaná. Určite aj Chantal mala čo-to za sebou. Keby som neprišla a nenašla dom plný mŕtvol, tiež by som si ľahla.

Zahryznem sa do pery. Plecia ma začnú bolieť. Do ruksaku som si totiž zbalila väčšinu svojho oblečenia a pár kníh. Zaumienila som si však, že neskôr vyzdvihnem aj Leove veci. Keď na to budem dostatočne schopná.

Pokiaľ sa však bude dať, tomu prekliatemu domu sa budem čo najdlhšie vyhýbať.

Pred očami mám ešte stále kaluž krvi, uprostred ktorej ležalo bezvládne telo. Zaujímalo by ma, ako sa s tým Rhenia vysporiada. Mne sa klepú kolená už len pri spomienke na Ferdiana a polomŕtveho Guzeriana.

Nedokážem ani len pomyslieť na Lea bez toho, aby som si domýšľala všetky možné katastrofické scenáre. Aby som si na Guzerianovom či Ferdianovom mieste predstavila Lea. A každá jedna takáto myšlienka ma tisíckrát zabije a privedie späť k životu.

Prosím, prosím, nech je Leo živý a zdravý.

Všetky moje myšlienky utíchnu, keď sa sústredím na vzduch prúdiaci do mojich pľúc. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Nikdy sa mi však nepodarí úplne vyprázdniť svoju myseľ. Jedna moja časť chce všetko začať naruby prevraciať, no čosi vo mne je... pokojné. Áno, presne tak. Pokojné.  Netuším prečo, nechápem to. A mätie ma to ešte viac.  A som viac vytočená a viac vyšiaľujem. Výsledok je nechutná nerovnováha hurikánu mojich pocitov, ktoré vo mne bublajú.

Nie. Môj plameň nezahorel, no ja som sa vždy cítila ako vzdušná osobnosť.

Po chvíli zaklopem ešte raz. Postávam tu a netrpezlivo čakám. Obzriem sa okolo seba a neskôr obrátim pohľad k dverám.

No tak, pomyslím si, nebuďte svine a otvorte mi.

A potom: Možno by som mala odísť a neotravovať ich. Len sa dostanú do väčšieho nebezpečenstva, keď sa tam nasáčkujem. Veď tí vrahovia určite vedeli, že som tam chýbala...

Možno som mala byť mŕtva. No ja som sa handrkovala s Ashom a medzitým to bol najskôr jeho milý otecko, kto mi uniesol brata.

Pocítim k sebe odpor.

Dvere sa prudko otvoria a potom ma čosi udrie do hlavy.

„Au,“ syknem bolestne, zatiaľ čo sa oháňam rukami a pokúšam sa zasiahnuť útočníka. Otvorím oči.

„Čože?“ zašepká povedomý hlas s počuteľným prízvukom, ale Chantal to nie je. Ani jej mama.

Vtedy sa prvýraz poriadne pozriem na dievča stojace v tieňoch. Nevidím jej do tváre, ale je nízka a útla. Kto to, dočerta, je?

„Kde je Chantal?“ spýtam sa napokon, keď usúdim, že keby matá baba chcela zabiť, už by to dávno urobila.

Čo dievčaťu výjde z úst, je to posledné, čo som kedy čakala. „No tak to ma podrž,“ povie dievča po švédsky. „Teba by som tu vážne nečakala, nemehlo.“

Bohajeho.

Až teraz mi dopne, prečo som ten hlas nespoznala, kým neprehovorila po švédsky. Prekvapene zažmurkám. Potlačím nutkanie cúvnuť dozadu, pretože ak so mnou má problém, jednoducho vypadne. Neskloním hlavu. Ani neodvrátim pohľad. Už viac nie.