Sára často krát myslela na smrť. Myslela na ňu ale ako na kamarátku, ako na vykúpenie. Ako na vyslobodenie zo života, ktorý si síce sama vybrala, ale nevedela ho uniesť. Nevedela alebo nechcela ? Aj túto otázku si často krát kládla. Možno by aj vedela, vedela keby chcela. Sama však netušila, čo si vlastne predstavuje pod pojmom dokonalý život. Hoc si uvedomovala, že nič také neexistuje, ale žiť v neustálom nešťastí?
Užiť si chvíľkové šťastie a znovu opakovane žiť v temnote, ktorá rokmi čoraz viac a viac požierala celé jej vnútro. Cítila taký veľký smútok , že ho už ani nevnímala. Začala ho brať ako súčasť seba samej. Smútok sa zžil s ňou a ona ho začínala akceptovať ako súčasť svojej osobnosti. Objala ho a prijala do seba, ako niečo, čo k nej už nenávratne patrilo. Nechcela to. Vždy si vravela, že jediné čo chce je, aby bola šťastná. Ale už nevedela či to dokáže. Či vie žiť sama so sebou a či vie vôbec žiť s niekým iným. Keď spoznala Michala, nachvíľu si myslela, že to je šťastie. Opak bol však pravdou. Ani on ju nedokázal spraviť šťastnou. Ako roky plynuli, láska medzi nimi sa vytrácala a ona čoraz viac myslela na to, ako to chce už celé skončiť. Rozvod? Stačilo by to? Vykúpilo by ju to z temnoty? Možno áno. Možno by stretla nového "Michala" a prežila by s ním znovu tie prvé chvíľky zaľúbenosti. Prvý bozk.. prvé rande.. prvé milovanie.. prvá hádka.. prvé zmierenie sa.. a potom znovu ďalšia hádka a ďalšia a ďalšia... Prvé odcudzenie sa.. citový skrat.
Čo je vlastne láska?
Takto to má naozaj vyzerať?
Tak, že nakoniec sa láska vytratí a zostane len zvyk a akýsi druh povinnosti zostať po boku toho druhého, lebo ste si to sľúbili pred bohom, rodinou a kamarátmi?
To má byť láska? Ak je to tak, tak ju viac už nechcela. Už ju nechcela nikdy zažiť znovu.
Nechcela, kým jedného dňa nestretla Naďu.
Pri prvom bozku pocítila to, o čom si myslela, že už snáď nikdy nepocíti. A čo keď jej city patrili žene. Kde je napísané, čo je a čo nie je správne. Cítila sa pri nej znovu ako žena. Vnímala opäť po rokoch svoju ženskosť, svoju sexualitu a cítila sa byť opäť naplnená. Naplnená šťastím. Šťastím, ktoré vedela priniesť do života iba láska. Nech už bola prezlečená za muža, ženu, dieťa, psa.. láska bola a je všade okolo nás. Len ju musíme vnímať a prijať ju. Pretože zaľúbiť sa treba vždy.. vždy keď je to možné.
Nech to časom bolí akokoľvek. Alebo?
YOU ARE READING
Hra osudu
RomanceUž vo výťahu zo mna strhol pancušky a bozkával ma tak vášnivo až sa mi zahmlievalo pred očami. Na chodbe mi vyzliekol šaty a s hladovými očami si obzeral moje nahé telo. "Nemáš spodné prádlo", poznamenal s úsmevom. Oprel ma o stenu a rukou mi žiados...
