Polovičná

1. KAPITOLA

Bol to deň ako každý iný, vyučovanie sa už konečne skončilo. Stále som nemohla prestať myslieť na písomku ktorú sme dnes písali. Nemala som z toho dobrý pocit, celkom som dosť toho nevedela a učiteľka dáva až dve známky z jednej písomky. No čo veď dve päťky ešte nikoho nezabili. Lenže mňa áno, mama ma zabije keď to zistí. Musím si to rýchlo opraviť pomyslela som si. Alebo rovno skočím z mostu keď pôjdem domov.

,,Haló, zem volá Aďu" z rozmýšľania ma vytrhla spolužiačka.

,,Áno?" odvetila som.

,,Dnes ja, Miška a ty ideme do mesta"

,, Veľmi dobrý vtip, veď vieš že ma mama nikam nechce púšťať, vraj pre moje "bezpečie"

,,Ale prosím ťa čo by sa mohlo asi tak stať, povieš jej že ideš ku mne a všetko bude ok"

,, No dobre pokúsim sa ju presvedčiť" aj keď som sama vedela že ma mama nikam nepustí, veľmi bola na mňa prísna a vždy bola prehnane starostlivá.

Po príchode domov som rýchlo upratala, najedla sa a začala robiť úlohy až mám na víkend pokoj.

Počula som ako buchli dvere od auta, mama je doma. Keď prišla tak som dlho nečakala a rovno som sa jej opýtala či môžem ísť k Lenke.

,,Nie"

,,Veď mama prosím"

,,A načo tam chceš prosím ťa zas otravovať?"

,,Nebudem tam nikoho otravovať keďže ma volala, jej otec je v nemocnici a jej mama musela ísť tiež tak nechce byť sama doma, veď mama prosím"

,,No dobre ale o 11 až si doma"

,,Ďakujeeeem" rýchlo som sa išla do izby prezliecť. Obliekla som si čierne roztrhané rifle, trochu priesvitné čisto biele tričko. Jemne som sa namaľovala až to nie je podozrivé ale zas až nevyzerám ako múmia. Pozrela som si autobus. No super ide mi o 15 minút. Do kabelky som si hodila kľúče, telefón, peňaženku a slúchatka. Po ceste k dverám som sa zastavila v kúpeľni kde som si prečesala vlasy a nasadila si môj obľúbený náramok s príveskami. V chodbe som si obula tenisky a hodila na seba koženku.

Pozrela som sa na hodinky. Bus mi ide o 10 minút čo znamenalo že stíham tak ako mám.

,,Mami ja už idem dobre? Čauko!"

,,Dobre, opatrne a dávaj si pozor"

,,Neboj sa!" a zabuchla som dvere.

Mala som 5 minút. Pridala som do kroku. Dve minúty od zastávky prešiel okolo mňa môj autobus. No super, spomalila som. Prišla som na zastávku pozrela som si kedy mi pôjde ďalší. Napísala som Lenke že budem meškať. Sadla som si na lavičku. Všimla som si že na ceste vôbec nikto nie je. Ani autá skoro nechodili. Začala som si vyťahovať slúchatka keď v tom som počula nejaké kroky. Niekto šiel k zastávke, počula som nejaké hlasy chalanov.

,,Gróf nám kázal hľadať tu" ozval sa hlas.

Nevidela som kto to bol pretože zastávka nebola priesvitná, steny mala zelené takže som videla iba na cestu a na druhú zastávku.