2.KAPITOLA

177 9 0
                                    

Zobudila som sa na bolesť chrbta a na to ako sa niekto háda. Neotvorila som oči pretože som nemala silu a plus som chcela zistiť o čom sa rozprávajú.

,,Ako ste toto mohli dopustiť? Dal som vám na starosť jednu vec a to, že v poriadku dovediete kráľovu dcéru, a čo ste urobili? Skoro ste ju zabili! Už leží tri dni bez žiadnej zmienky života"

Čože ? Tri dni? To nie je možné. A to čo malo znamenať to kráľovu dcéru? Určite viac dievčat uniesli. Musím nájsť pomoc a utiecť odtiaľto.

,,Ak sa jej ešte niečo stane vykážem vás odtiaľto a postarám sa aby ste zahynuli od smädu"

Počula som ako sa niekto priblížil ku mne, snažila som sa nepohnúť. Ten niekto ma pohladkal po hlave a skontroloval mi pulz na ruke.

,,Rozumeli ste?"

,,Áno gróf"

,,Otec ale to nebola naša vina, sledovali nás"

,,O tom sa neskôr ešte porozprávame Alex"

Otvorili sa dvere. Počula som ženský hlas ako niečo hovorí.

,,Už prišli všetci z rady musíš ísť už na zasadnutie otec"

,,Dobre Jane, už idem"

Dvere sa zabuchli.

,,No čo, ešte žije?"

,,Prestaň Jane, je to naša vina že je na tom takto"

,,Jasper takto nehovor ty za to nemôžeš, že nie je ako my, ja by som ju nechala niekde na krajnici až si ju zoberú rebeli a tí by sa o ňu postarali"

,,Jane váž slová! Vieš o kom tu rozprávaš? Tvoja budúcnosť závisí od nej"

,,No tak to teda ďakujem, naša budúcnosť ako vidíte ide dolu vodou, už sú to tri dni čo stále leží, určite nie je dosť silná na svoj osud."

,, Jane choď preč, nikto tu nemá záujem o tvoje závistlivé reči, ja tiež nemám na toto nervy ale je to tak ako to už je a nezmeníme to" ozval sa ďalší hlas.

,,Dobre Alex, ale uznaj že mám pravdu, Jasper ideš so mnou?"

,,Mal by som tu radšej ostať, nemyslíš Alex?"

,,Choď, dlho si nebol loviť mal by si ísť aby ťa to nepokúšalo"

,,Dobre ako chceš ale neurob nejakú hlúposť"

Dvere sa zabuchli. Bola som si viac ako predtým istá že som v nejakom blázinci. Ja a dcéra nejakého kráľa? No to ťažko. Musím sa odtiaľto nejako dostať. Otvorila som oči. Ležala som v obrovskej posteli. K ruke som mala napojenú infúziu. Poobzerala som sa naokolo. Nachádzala som sa v obrovskej izbe. Na pravej a ľavej strane sa nachádzali dvere. Izba bola bielej farby. Na stenách viseli obrazy, ale také ktoré sa dajú vidieť jedine v múzeách. Uprostred stropu visel obrovský luster pod ktorým sa nachádzalo čierne piano. Posteľ sa nachádzala oproti stene do ktorej po celej dĺžke boli zasadené okná. V strede medzi nimi boli presklené dvere ktoré určite viedli na balkón. Pred všetkými oknami sa lemovali biele závesy ktoré boli dlhé až po zem, medzi nimi niekto stál. Chcela som sa nenápadne zdvihnúť a vytiahnuť si ihlu, pomaly som si ju vytiahla a v tom mi začala tiecť krv. Ten čo stál pri okne bol v sekunde pri mne. Pozrel sa na mňa chytil ma pod krk, ledva som dýchala. Začal sa triasť, celé jeho telo sa triaslo.

,,Okamžite s tým niečo urob rýchlo, lebo sa neovládnem!!!"

Odstúpil odo mňa a chytil si ústa. Krv mi stekala po ruke. Zobrala som vreckovku ktorá bola na stolíku. Pritlačila som si ju ku mieste odkiaľ mi vytekala krv. Stolík bol vybavený zdravotnými pomôckami. Vzala som prvý obväz a zviazala som si ruku. Bola som zo sebou veľmi spokojná pretože mi držal veľmi dobre koniec som si založila dovnútra.  Konečne som sa pozrela na toho čo ma držal pod krkom. Asi 18 ročný chalan stál čo najďalej odo mňa a stále si držal rukou ústa. Bol veľmi vysoký, mal hnedé vlasy a pozeral sa na mňa žiarivo modrými očami. Stále sa nepohol. Chcela som sa postaviť ako som sa odokrývala zistila som že nemám svoje oblečenie, mala som na sebe nejaké chlapčenské tričko ktoré ledva zakrývali moju postavu a pod ním som mala iba spodné prádlo. Už som vystrčila nohu keď v tom ju nejaké ruky položili naspäť a prikryli ma. Je dosť neuveriteľné aký je rýchly, ale teraz mi bolo všetko jedno musím počkať kedy odíde až môžem utiecť.

PolovičnáWhere stories live. Discover now