Polovičná

26. KAPITOLA

,,Connor teraz kam?" zastali sme.

,,Doprava" pohli sme sa ,,na konci je východ do kráľovských záhrad, mám tam auto"

,,Načo ti je auto?" opýtal sa Alex ako keby to bolo proti zločinecké ,,nie si náhodou animál všetkých zvierat?"

,,Čože?" teraz som nechápala pre istotu ja.

,,Connor sa dokáže zmeniť na akékoľvek zviera"

,,Vážne? To je skvelé!" netušila som že by aj takéto niečo mohlo byť. Ale vlastne prečo nie? Zo mňa je to čo je a to ešte ani nevieme čo zo mňa je takže sa nejdem radšej ničomu čudovať. Zastali sme.

,,Už sme tu?" opýtala som sa nášho sprievodcu.

,,No, na konci chodby sme ale žiaden východ tu nie je"

,,Je, ale nad tebou" odpovedal mu Connor, ,,ale ešte neotváraj musíme sa dohodnúť. Po prvé Andrea sa musí prezliecť určite sa ubráni ale je ich dosť a ak by bolo potrebné v lodičkách moc ďaleko nedobehne. Máte tu nejaké oblečenie?" či tu máme nejaké oblečenie? Som rada že som tu ja živá a zdravá to nestačí? Plus oblečenie čo som mala so sebou akosi zostala polovica u Alexa na chate a druhá polovica v hrade. Už som šla niečo vytknúť keď v tom som začula rozopínanie ruksaka.

,,Mám tu čosi" povedal Alex. Dobre som počula?

,,Okej takže ja zatiaľ idem pozrieť či je vzduch čistý a idem pripraviť auto. Budeme sa musieť jednosmerne dorozumievať cez myšlienky. Pretože nikto iný okrem Alexa čítať myšlienky nevie"

,,Dobre keď budeš pripravený pošli mi správu" počula som vzďaľujúce sa kroky. Odrazu sa objavilo svetlo sponad našich hláv. Kým Connor vyliezal zo zeme naskytol sa mi pohľad na Alexa ktorý mal košeľu celú špinavú od krvi. Zatvoril dvierka a znova nás pohltila tma. Teda mňa, Alex bol momentálne vo výhode.

,,Dám ti do rúk najprv nohavice" roztvorila som dlane. Pocítila som v rukách látku legín. Vyzula som si lodičky a pod sukňu som si ich natiahla. Otvorila som dlane a čakala som na ďalšie kusy oblečenia. Najprv som si chcela rozopnúť šaty kým mám voľne ruky. ,,Počkaj pomôžem ti" trocha som sa ho zľakla. Netušila som že stojí až tak blízko. Keď sa ma dotkol naskočili mi po celom tele zimomriavky. Snažila som sa ich ignorovať. Pomaly ma rozopínal a mne to prišlo ako večnosť bála som sa že ak sa ma bude ešte dlhšie dotýkať moje nohy ma zradia a neudržím sa na nich. Podal mi tričko do rúk.

,,Ďakujem" v rýchlosti blesku som si ho obliekla.

,,Connor už čaká mali by sme ísť" cítila som ako mi začal dávať na nohy topánky.

,,Ako si vedel?"

,,Tieto veci myslíš?"

,,Áno"

,,Tušil som, že by sa to mohlo zísť"

,,Tak poďme teda" rozkázala som. Ešte stále som bola naňho nahnevaná a nevedela som ako dlho mi to ešte vydrží. Počula som kroky a znova ma oslepilo mesačné svetlo. ,,Poď rýchlo!" čierna silueta mi podávala ruku a ja som sa za pomoci nej vyhupla na trávnik kráľovskej záhrady. Veľké šťastie bolo, že v záhrade boli aj vysoké tuje za ktoré sa dalo ľahko schovať. Alex ma potiahol za ruku smerom do lesa. Utekali sme ani nie moc ďaleko kým sme sa dostali k lesnej cestičke a zaparkovanému autu v ktorom už sedel Connor. Sadla som si dozadu a Alex ku Connorovi dopredu.

,,Tak, kam teraz?" opýtal sa Connor a obaja sa otočili na mňa dozadu. Presne som toto čakala. Vedela som že chcú nejaké inštrukcie čo ďalej. Ale ja som naozaj nevedela a toto som im naozaj povedať nemohla. Naozaj nie. Kam teraz? Bola som zúfalá a v ten moment som chcela vyskočiť z auta.