Polovičná

21. KAPITOLA

,,Snaž sa dýchať pomaly, sústreď sa na svoj dych" povedal kľudne. Počúvla som ho. Zatvorila som si oči a začala som vnímať všetko naokolo. Vietor prestal fúkať a znovu som mohla počuť potok ktorý bol neďaleko. Dýchala som nosom a zachytávala som jeho vôňu vďaka ktorej viem vždy zistiť že je niekde blízko mňa. Konečne som otvorila oči a pozrela sa do tých jeho. Bola som z tej vzdialenosti medzi nami nervózna a veľmi rýchlo sa mi rozbúchalo srdce. ,,M-mal by si sa vrátiť späť do paláca" dočerta prečo som sa zakoktala? ,,Ja si to nemyslím" všimol si že som nesvoja keď je tak pri mne blízko. Ukázal svoj žiarivý úsmev a cúvol o krok vzad. Niečo vo mne skákalo od radosti. Dočerta čo sa to so mnou deje? Prestaň, prestaň, prestaň, prestaň!!! V duchu som kričala sama na seba. ,,Alex naozaj by bolo lepšie keby...." ,,Nie" nedovolil mi dohovoriť ,,buď sa vrátim ale jedine s tebou či chceš alebo nie, alebo budeme pokračovať v ceste za neviem čím ale sama nepôjdeš" Vzdychla som nahlas. Bolo vtipné že mi povedal to isté čo včera. Neodpovedala som mu. Začala som kráčať a medzi tým som vytiahla kompas a skontrolovala či ideme správnym smerom. Strelka sa našťastie znova objavila tak som mohla byť istá že sa nestratíme. ,,Čo to máš?" opýtal sa Alex keď si všimol kompas v mojej ruke. ,,Kompas" ,,Kde si ho zohnala? Nič v také v zámku sme nemali" ,,Dostala som ho pred pár dňami" ,,Od koho?" ,,Je to na dlho" ,,Ako vidím tak cesta vyzerá byť na dlho" ,,To že som ti dovolila ísť so mnou neznamená že sa ti musím spovedať" ,,Mám pocit že si nemala moc ani na výber" odkiaľ stále berie tie argumenty? ,,Ver tomu že mala" žmurkla som naňho stále som mohla použiť svoju novú silu ktorú vlastne neviem používať ale určite by som niečo vymyslela. ,,Ako si môžeš byť istá že to nemusí byť nejaká pasca? A ako vieš kam máš ísť? Však si tu prvý krát. To veríš akože len tak hocijakému kompasu ktorý si našla? ,,Dobre dosť" vzdychla som. Nad Alexovým víťazoslávnym pohľadom som prekrútila očami. Povedala som mu jediné to čo som uznala za vhodné odkedy som začala plánovať útek z paláca. O Kassii som mu nehovorila predsa ma sama žiadala o to aby som nikomu o nej nehovorila a Alex nie je výnimka, o zámku ktorý mi zanechali starí rodičia tiež nie stále neviem kde presne je a čo budem s ním robiť ale zatiaľ to vidím tak že to bude miesto o ktorom budem vedieť iba ja.

,,Stále to môže byť nejaká pasca" nedal sa, aj po tom ako som mu všetko vysvetlila. ,,Prestaň byť paranoidný ale keď to takto berieš, ako vieš že po ceste do domoviny môjho otca by nás nenapadli, nezajali a nakoniec nezabili? A ešte je tu jedna vec. Skús si spomenúť na to proroctvo. Nemôžem sa schovávať pretože by sa tým nič nevyriešilo. Aj keď ešte nemám vyhraté myslím si že toto je najlepšia možnosť." Ďalej sme pokračovali v tichosti. Prešli sme veľký kus kým sme sa nedostali ku obrovskej lesnej rieke cez ktorú nebol žiaden most. Pozrela som sa na kompas.

,,Musíme sa dostať za tu rieku nejaký nápad?" otočila som sa na Alexa. Zostal ticho. Jedným okom som sa naňho pozrela. ,,Si v poriadku?" stále bol ticho. ,,Vieš o tom že za tou riekou je zem animálov?" ,,Vážne? No super! Presne tam máme namierene!" zvýskla som od radosti. ,,Nesmieme tam ísť" ,,Čože? Musíme tam ísť" dala som dôraz na slovo musíme. ,,Zabijú nás" povedal vážne. ,,Prečo by mali? Však sme sa nedopustili žiadneho zločinu" ,,Nepoznáš ma a nepoznáš ani moju minulosť!" nakričal mi do tváre z čoho som ostala stáť ako omámená. Vložil si ruku do vlasov a začal sa nervózne prechádzať hore dolu. ,,Čo si urobil?" zatiaľ som sa snažila byť kľudná. Mám pocit že to radšej nechcem ani vedieť. ,,Nebudem ti to tu hovoriť musíme vymyslieť iný plán" hnev sa vo mne pomaly začal stupňovať. ,,Okamžite mi povedz čo si urobil!!" kričala som naňho. Zastal a pozrel sa mi do očí. Videla som v nich ľútosť, bolesť a hanbu. ,,Hovor" povedala som tichým hlasom. Odvrátil zrak. ,,Stalo sa to pred dvomi rokmi. J-ja" sklonil zrak a pozeral sa na zem. Takto som ho ešte nikdy nevidela ,,vtedy sme nevedeli všetko o rebeloch vedeli sme že sú nejaký vzbúrenci ale celkovo sme sa o nich nezaujímali a brali sme to na ľahkú váhu. Raz v noci nás napadli a bojovali sme veľmi dobre. Medzi tým keď ustupovali počul som krik." Alex nachvíľu stíchol bolo vidieť že sa mu to hovorilo veľmi ťažko ,, ten krik patril mojej matke ktorá sa schovávala s mojou sestrou. Rozbehol som sa za nimi lenže dorazil som neskoro. Schovávali sa v otcovej a matkinej spálni a keď som rozrazil dvere uvidel som muža stáť nad matkiným mŕtvym telom. Keď ma uvidel v sekunde sa zmenil na orla a odletel preč von otvoreným oknom. Nedokázal som nič viac urobiť sestra sa krčila v roku izby a plakala. Keď otec dobehol za nami, zložilo ho to. Nikto z nás sa nevedel z toho spamätať. Po smútku prišiel hnev, neuvažoval som. Ešte v tú noc som sa dostal nepozorovane do hradu animálov a " nahlas na nadýchol ,,ja..... zabil som sestru terajšej kráľovnej" Zakryla som si rukou ústa aby nebolo počuť moje zhíknutie. ,,A-ako, p-prečo si to urobil?" dostala som zo seba čo sa dalo. ,,Ja.... myslel som si" pozrel sa do zeme ,,že to bol animál a vedel som že kráľovnina sestra mala manžela ktorý mal svoje zviera orla a myslel som si že to bol on a chcel som aby pocítil rovnakú bolesť ako my. Lenže som potom zistil že ten orol bol zločinec. Keď mi to vykričal samotný kráľ animálov, dostal som aj za to trest. Vlastne som mal byť už dávno mŕtvy, aj som to chcel sám ale tvoj otec to nedopustil pretože ho o to požiadal môj otec" stála som ako omámená. V hĺbke duše som si priala aby to nebola pravda. ,,Mala nejaké deti?" ,,Syna" povedal to akoby mu nejaké ruky stláčali všetky orgány vnútri tela. Taký pocit som aj ja pociťovala v hrudi. Neviem čo to bolo, ako keby som cítila jeho pocity a nevedela som sa toho zbaviť. Podišla som k nemu a objala som ho. Cítila som ako stuhol, určite bol prekvapený rovnako ako ja. Neviem prečo som ho objala bol to ako keby nový reflex ktorý sa odrazu vo mne objavil. Chcela som ho utešiť aby sa tým viac netrápil a chcela som mu povedať že vymyslíme niečo iné lenže prečo? Nedávalo mi to zmysel. Zabil predsa nevinného človeka dokonca sestru kráľovnej tých, pomedzi ktorých musím vybrať spoločníka a ochrancu. Uvedomila som si že stále sa sním objímam. Kto by to povedal aby sme sa práve my dvaja objímali. Pomaly som uvoľnila objatie a o krok som sa odsunula od neho a pritom som sa stále pozerala na zem. V tej chvíli som pocítila chlad a úzkosť. Zrazu som nechcela byť od Alexa ani o krok ďalej. Dočerta čo sa to so mnou deje? Snažila som sa zahnať tie pocity späť do kúta a vrátila sa späť do reality. Čo budem teraz robiť? Keby som sa ich skúsila presvedčiť aby sa tvárili že upír ktorý je so mnou nezabil sestru kráľovnej. Predsa som princezná upírov, keď si to tak vezmem možno by som ich presvedčila. Lenže neviem ako sa budem môcť s takouto prosbou pozrieť kráľovnej do očí. ,,Mala by si pokračovať bezo mňa" vyrušil ma z premýšľania. Zamračila som sa. Prečo ma toto hneď nenapadlo? Však je to logické. Prečo ma to nenapadlo? Nechápala som samú seba. Pozrela som sa do jeho očí. ,,Sľubujem ti, že nikomu nepoviem kam si šla ani čo máš v pláne, poviem že som ťa naposledy videl na večierku a odvtedy som stratil aj tvoju stopu, vlastne som tu proti tvojej vôli a zbytočne ti budem robiť prekážku...." tuho som zovrela ruky v päste. ,,Nie Alex" skočila som mu do reči a jemu skoro oči vyskočili a ja som sa vnútri modlila že to čo poviem nikdy neoľutujem ,,máš pravdu, vnútil si sa a ja som nechcela aby si šiel so mnou, ale keby si so mnou nešiel možno by som práve teraz ležala niekde mŕtva a nechcem aby si ma práve teraz opustil keď už si pomaly začínam, na tvoju divnú povahu, zvykať" Alex sa uškrnul ,,radšej vymyslím nejaký iný plán ako keby som ti mala dovoliť ma nechať v tomto samú a ty by si si potom mohol svoj zadok vyvaľovať v teple" bolo vidno ako sa chce smiať ale snažil sa to udržať v sebe a mne to prišlo veľmi vtipné a tiež som sa snažila aby som nevybuchla do smiechu ,,a rozhodla som sa pre jednu dôležitú vec" nachvíľku som sa odmlčala aby som si v hlave potvrdila to čo chcem teraz povedať ,,chcem aby si bol môj ochranca" Alex zvážnel ,,viem čo sa chceš opýtať ale ja sama neviem odpoveď, ale nie je to príkaz môžeš sa rozhodnúť, nebudem ťa nútiť" vtedy som svoj stisk povolila a ja som si konečne mohla vydýchnuť. Chvíľku sa mračil a potom sa ozval ,,fajn, ale začneme odznova".

-----------------------------------------------------------------

:)