Polovičná

7.KAPITOLA

,,Počula si o tom? Dnes má prísť kráľ" ozval sa jeden dievčenský hlas.

,,Áno rozpráva sa o tom" druhý trocha jemnejší odpovedal.

,,Myslíš si že zoberie princeznú do kráľovstva?"

,,Asi áno, tu je len v nebezpečí"

,,Aspoň bude pokoj"

,,Ako to myslíš?"

,,Počula som pána Alexa aká je hrozná vraj sa s ňou nedá vydržať ani chvíľu"

,,Určite je namyslená ako všetky dámy"

,,Podľa mňa bude ešte horšia." Pekné od nich.

,,Alex keď sa hnevá vyzerá ešte lepšie ako normálne, doňho toho by som sa rada zakúsla" počula som vzďaľujúci sa hlas a zabuchli dvere. Takže má prísť kráľ hej -  môj "mŕtvy" otec?  No super, ale odtiaľto nemôžem odísť. Musím počkať ešte kým unesú Kassiu. Vyšla som hore schodmi a zastavila som sa pri dverách ktoré viedli na chodbu pretože som zapoočula nejaké hlasy.

,,Kde je?"

,,Veď spí v o svojej izbe" povedal mne veľmi známy znudený, ľahostajný hlas.

,,Vážne? Lebo ja si nemyslím že princezná sa dokáže zmeniť na vankúš, okamžite ju nájdi o chvíľku je tu jej otec, a keď zistí že tu nie je tak nás popraví, a zvlášť teba, dal som ti na starosť jednu vec a miesto toho si tu vodíš slečny a nerobíš to čo máš, okamžite ju nájdi rozumieš?!"

,,Áno otec"

Zabuchli sa nejaké dvere.

,,Ja ju zabijem!!!"

Počula som nejaké kroky ktoré neviem kam mierili preto som rýchlo vybehla hore točitým strmým schodiskom. Určite som sa tam nechcela vrátiť, aby som stále sedela v jednej izbe zamknutá s nejakým namysleným idiotom, no to určite. Na konci schodiska boli dvere, otvorila som ich. Vyšla som do obrovskej knižnice v podkroví. Veľmi sa mi tu páčilo v stene bolo okrúhle okno cez ktoré vidieť krásnu nočnú obloku. Celkovo tu bola príjemná atmosféra, pocítila som príjemné teplo a kľud. Zapla som jednu lampičku pri kresle aby som mohla lepšie vidieť. Podišla som k jednej polici kníh. Možno sa dozviem niečo viac o tomto svete, pomyslela som si. Zobrala som prvú knihu s názvom dejiny. Otvorila som prvú stranu. Niečo som si všimla, malým písmom bolo dopísané ceruzkou. "Kľúčom k otázkam nájdeš tu čím ideš hlbšie tým sa ďalej dostaneš, jedným z kľúčov je aj v tvojich rukách."  bol to asi nejaký odkaz alebo hádanká venovaná neviem komu alebo možno len obyčajný citát. Poobzerala som sa po miestnosti. Pod oknom bola jedna truhlica skúsila som ju otvoriť ale bola zamknutá. Vrátila som späť ku knihám. Čím ideš hlbšie tým sa ďalej dostaneš takže to musí byť niekde blízko pretože čím ďalej budem hľadať tak rovnako ďalej budem k odpovedi. Nedala mi hádanka pokoj a ja som sa ju rozhodla rozlúštiť. Poriadne som sa poobzerala po knihách. Všimla som si jednu knihu s názvom "Upíry sa pýtajú" ale nič som vej nenašla. Asi kašlem na to. Už som to šla vzdať  ale niečo som si všimla. Jednu knihu na kraji police s názvom "Srdce a rozum" veľmi ma zaujala. Skúsila som ju vytiahnuť ale ako keby tam bola zaseknutá. Zrazu som počula ako keby sa niečo otváralo poobzerala som sa a všimla som si že sa nad oknom posúvali malé dvierka ktoré boli v stene schované. Postavila som sa na truhlicu. V skrinke nola tam krabica. Vytiahla som ju a sadla som si na truhlicu. Krabica sa nedala nijako otvoriť a bola veľmi pevná. Na vrchu bol jeden znak ktorý som už niekde videla. Spomenula som si na sponu od Alexa, rovnaký znak bol aj na nej. Pohladila som prstami ten znak a zapozerala som sa na ruku [jedným z kľúčov je v tvojich rukách]  Skúsila som teda celú ruku položiť na ten znak. Spod mojej ruky začalo svietiť biele svetlo, chcela som odtiaľ dať ruku preč ale nešlo to ako keby tam bola prilepená. Začala som stresovať, predsa nemôžem chodiť stále s krabicou v ruke. Určite to boľ nejaký trik a ja som na to naletela. Biele svetlo zmizlo s mne sa konečne dalo  pomaly odsunúť ruku. Niečo cvaklo a vrch krabice sa na jednej strane oddelil. V krabici sa nachádzal starodávny kľuč na retiazke pod ním sa nachádzal nejaký list, ktorý som začala čítať.

"Drahé dievčatko, sme na teba veľmi hrdý že si našla tento list. Máš správnu intuíciu a vždy vieš čo robiť. Určite sa pýtaš prečo si práve ty bola vybraná na to aby si zachránila náš svet keď si doteraz nič nevedela o ňom. Pretože si iná. Iná ako my všetci a aj ako ľudia. Si jedinečná dokážeš vidieť to čo iný nie. Máš ten dar. Vidieť nevídané a veľkú silu o ktorej možno ešte nič nevieš. Dúfali sme že ťa raz stretneme a poriadne sa porozprávame. Ale bohužiaľ osud to zariadil inak. Veľmi ťa ľúbime a budeme vždy v tvojom srdci. Pred našou smrťou sme sa ti rozhodli so starkou ako jedinej vnučke dať celý náš majetok. Je to kaštieľ vo Francúzsku. Chceme aby si sa o neho postarala a sídlila v ňom. Kľúč ti pomôže ho nájsť. Veľmi ťa ľúbime. Tvoji starký.

PS: ten kľúč odomkne aj to čo máš pod nohami"

Bola som mierne v šoku. Nikdy som nemyslela na starých rodičov z otcovej strany čo má teraz začalo veľmi mrzieť. Prečítala som si ten list ešte aspoň dva krát. Veľmi som sa potešila že mi darovali kaštieľ dokonca vo Francúzku ak keď má vôbec nepoznali. Dúfam že sa mi ho podarí náisť. List som poskladala a schovala si do kapsy. Krabičku som zatvorila a schovala späť na miesto. Dvierka sa automaticky zatvorili. Zoskočila som z truhlice a chcela som ísť už dolu lenže som sa hneď zastavila. Tá truhlica. Vrátila som sa k nej a skúsila som ju odomknúť tým kľúčom. Zámka cvakla čo znamenalo že sa otvorila. Opatrne som truhlicu otvorila. Na vrchu bol nejaký list. Otvorila som ho. Písmo bolo rovnaké ako na tým predchádzajúcim. "Odložili sme ti tu ešte pár vecí ktoré budeš určite potrebovať a ešte jedna rada

Pozrela som sa čo sa tam nachádza. Na vrchu bol jedno puzdro. Otvorila som ho. Nachádzala sa v ňom dýka. Rukoväť mala veľmi dobrú na držanie. Na konci rukoväte bol modrý diamant. Keď som sa ho dotkla tak sa ostrá čepeľ predlžila a zrazu som držala meč. ,,Dosť praktické" zasmiala som sa. Stlačila som znovu diamant a meč sa zmenil späť na dýku. Vrátila som ho späť do obalu a položila ho vedľa seba. Niečo som si ešte všimla, na dne truhlice sa nachádzala ešte malá krabička, otvorila som ju. Bol v nej krásny strieborný prsteň veľmi sa mi páčil. Nasadila som ho na prostredník pretože bol trochu väčší. Bol tam jeden malý lístoček. Roztvorila som ho. "Tento prsteň chcel dať tvoj otec tvojej matke k zásnubám. Je to rodinné dedičstvo ktoré sa prenáša z generácie na generáciu. Lenže keď utiekla, rozhodol sa že chce na ňu zabudnúť tak nám ho vrátil a povedal že mal patriť jedine jeho spriaznenej duše s ktorou mal puto ale keďže ju nechcel nútiť musel sa zbaviť svojho puta a preto sa veľmi zmenil."

Zrazu som počula ako prichádza nejaké auto. Rýchlo som zhasla. Prsteň som si nechala na ruke ostatné veci som zamkla do truhlice a náhrdelník s kľúčom som si zavesila na krk a schovala pod sveter. Postavila som sa ku okne a chcela som sa pozrieť kto prišiel.

,,Myslel som si že ťa tu nájdem"  ozval sa mužský hlas za mojím chrbtom.

————————————————————————
Zdarrr ✌🏻