Polovičná

10.KAPITOLA

Keď som vyšla na chodbu počula som veľký hluk ľudí. Bola som extrémne nervózna. Mala som chuť sa otočiť, zatvoriť sa do izby a dnes večer odtiaľ nevychádzať za každú cenu. Ale odhodlala som sa. Pomaly som kráčala dolu schodmi a keď už ma od predsiene oddeľovalo iba pár schodov zastavila som. Začala som sa veľmi triasť. Vykukla som spoza steny. Bolo tam neskutočne veľa ľudí.

,,Si nervózna?" zrazu stál vedľa mňa Jasper. Mal na sebe čierny oblek a na tvári mal nádherný úsmev.

,,Ani nie. Ale. Áno. Vlastne cítim sa fajn. Ale bojím sa celkom" nedokázala som mu popísať svoje pocity.

,,Prosím ťa nemáš sa čoho" podal mi ruku a ja som zišla posledné schody a zastala som pred ním.

,,Nikoho tu nepoznám. Dnes stretnem svojho otca ktorý bol pre mňa donedávna mŕtvy a je tu celý kaštieľ upírov ktorý majú chuť na krv" posunula som sa bližšie k nemu pre prípad keby mi nalhodou niekto chcel odtrhnúť hlavu.

,,No tak to by som sa bál asi aj ja. Ale pozri, mňa poznáš a so mnou si v bezpečí dobre?" dodal mi odvahu.

,,Sľubuješ?"

,,Sľubujem" povzbudivo sa na mňa usmial. Náš očný kontakt som prerušila a chcela som sa pozrieť na ostatných. Všetci boli elegantne oblečený, muži čierna obleky a ženy mali šaty väčšinou v tmavých fabách.

,,Si nádherná" úplne má to odrovnalo a chcela som sa v ten moment kdesi zahrabať.

,,Ď-ďakujem" vykoktala som zo seba celá červená. Znova som sa mu pozrela do očí z ktorých vyžaroval pokoj. Pomaly som sa v nich strácala kým som si neuvedomila že má chytil okolo pása jednou rukou a nezačal má niekam viesť. Kráčali sme cez predsieň a zabočili sme doľava, netuším kam ma viedol pretože som sa celý čas pozerala na zem až kým sme nezastavili. Zdvihla som zrak a moje oči ohromila krásne vyzdobená sála. Oproti, úplne na konci siene bolo menšie pódium kde stála živá hudba. Okolo tanečného parketu boli menšie vysoké stolíky na ktorých svietili sviečky a okolo celej sály boli rôzne kvety, pripomenulo mi to tajnú záhradu. Vnútri bolo pár ľudí a hudba do pozadia hrala príjemné melódie. Na strope visel obrovský luster ktorý osvetľoval celú sieň.

,,Jasper tu sme!" otočila som zrak na toho kto kričal. Bola to jedna žena ktorá stála pri jednom zo stolčekov s nejakým mužom. Jasper ma zaviedol k nim.

,,Princezná Andrea toto je moja matka a otec"

,,Veľmi ma teší" a s úsmevom som im podala ruku. Jasperova mama mi ju podala prvá.

,,Veľmi nás teší veličenstvo, dúfame že sa v našom svete cítite príjemne, určite to musel byť pre Vás šok" to povedala výstižne, šok.

,,Je to niečo nové ale snažím sa zvyknúť, Jasper mi veľmi pomáha" usmiala som na Jasperovu mamu. Mala krásne silno zelené dlhé šaty a hnedé vlasy mala vypnuté. Ruku som podala aj jeho otcovi.

,,To preto lebo sme ho dobre vychovávali. Nie ako gróf. On nad svojím synom nemá absolútne žiadnu kontrolu, privádza do svojej rodiny iba samé problémy" Jasper oči zdedil po otcovi ale črty tváre mal po mame. Bola som rada že som spoznala jeho rodičov boli veľmi milý.

,,Otec prestaň. Nemal by si takto hovoriť" otrávene pokrútil hlavou.

,,Ja viem synak ale ako prvý syn by sa mal správať viac zodpovedne" stál si za svojím.

,,Chlapci prestaňte nie sme tu na to aby ste sa tu hádali" skočila im do reči Jasperova mama. Zrazu sa predo mnou objavili ďalší chalani. Mohli mať tak 18/19 rokov.