Polovičná

20. KAPITOLA

Ocitla som sa v nejakej hale. Bola plná ľudí ktorý kľačali a ja som stála pred všetkými na stupienku ktorý umožňoval že ma každý videl. Tí ľudia ktorí kľačali neboli ľudia ale sochy. Chcela som sa dostať odtiaľ preč ale keď som sa pohla niekto ma chytil za ruku. Bola to veľmi tvrdá a studená ruka, necítila som z nej žiaden život. Necítila som žiaden dotyk ako keby tá ruka bolo železné okovy ktoré ma držia na tomto mieste. Ruka patrila ďalšej soche ktorá sa ako jediná na mňa pozerala. Mala čierne oči. Bolo to niečo strašné. Vnútri čierneho oka žiarila silno modrá žiara z ktorej vychádzal strach a chlad. Odrazu sa všetky sochy postavili a zamierili ku mne. Nemohla som sa ako dostať zo silného zovretia. Kričala som o pomoc a slzy mi nekontrolovateľne padali. Bola som bezmocná. Bez pomoci. Medzi ničotou. Padla som na kolená. Keď som zodvihla hlavu uvidela som množstvo čiernych očí s chladom vo vnútri. Všetci si natiahli ruky za mnou.Zobudila som sa a rýchlo som sa posadila. Môj dych bol neuveriteľne rýchly a srdce bilo ako splašené. Bola som veľmi vyčerpaná a nedokázala som nad tým snom dlho uvažovať. Mala som pocit že som prebehla maratón aj dva a znova ma pohltil spánok.Ráno som sa zobudila dosť skoro. Alex nespal iba sa, regeneroval? Neviem teda čo robil pretože mal zatvorené oči a keďže upíri nespia musí jedine, odpočívať? Netuším.,,Čo tu robíme?" opýtal sa ma keď som sa posadila na posteľ.,, Ty si nič nepamätáš?" povedala som s pobavením.,,Stalo sa niečo medzi nami?" ,,Nie, teda dúfam, neviem čo si robil keď som spala" keď som sa v noci zobudila na živý sen nevenovala som mu žiadnu pozornosť, vlastne som aj zabudla že tam je. ,,Tak čo tu teda robíme" Teraz akože čo? Mám mu to povedať? Vzdychla som.,,Včera večer nás napadli. Ušla som z paláca dúfajúc že budete zamestnaný a nevšimnete si že som zmizla, lenže ty si mal potrebu ma sledovať. Silou mocou si chcel ísť so mnou a keď už bola tma narazili sme na tvoju chatu. No a prespala som tu. Ty neviem čo, či vytriezvel alebo si sa znovu zrodil ,a teraz sme tu." Posadil sa aj on. Na hlave mal miesto jeho vždy upravených vlasov hniezdočko rozcuchaných vlasov. Pretrel si rukami oči. ,,Pamätáš si aspoň na niečo?",,Niečo sa mi začína vyjasňovať. Počkať!!" zľakla som sa jeho výkriku.V sekunde bol pri mne vo veľmi malej vzdialenosti. Hľadal niečo na mojom krku. Zdvihol ruku a cez otvor na hlavu sa snažil pod tričkom niečo nájsť odstrčila som ho.,,Hej!! Čo robíš?!" neodsunula som ho ani o milimeter ale snaha bola.,,Počkaj!!" povedal len tak ako keby to čo robil bolo úplne normálne.Netuším čo robil a bála som sa ho. Ostalo mi jedine dúfať že nič zlé v úmysle nemá. Zrazu mi vytiahol kľúč ktorý som mala stále na krku schovaný pod tričkom. ,,Čo to je za kľúč?" opýtal sa ma. S otázkou vo vzduchu sa mi pozrel do očí tými jeho žiarivo modrými. Pripomínali mi rozbúrené more počas búrky. Pomaly som sa v nich topila kým ma neprebral z tranzu. ,,Niečo som sa ťa pýtal" pomaly sa posunul ku mne že som cítila na svojej tvári jeho výdychy z nosa. ,,Do toho ťa nič nie je" vzala som do ruky kľúč a postavila som sa z postele odkiaľ som zamierila rovno do kúpeľne. Prepláchla som si tvár studenou vodou pretože som stále na sebe cítila ten jeho pohľad. Stále som mala pred sebou tie jeho oči. Nedokázala som si vysvetliť čo to malo znamenať. Uvedomila som si že mám stále na sebe jeho tričko. Vykukla som do izby a nikde ho nebolo. Bol v kuchyni a niečo hľadal v chladničke. Dostala som sa k svojmu batohu a vybrala som si potrebné veci. Keď som sa postavila a zamierila som späť do kúpene videla som ako pije nejakú červenú tekutinu z vrecka. Prišlo mi hrozne zle. Vlastne vidieť krv mi nikdy problém nerobilo ale vidieť ako si na nej niekto pochutnáva bolo už aj na mňa dosť. Odvrátila som zrak a snažila som sa rýchlo dostať do kúpeľne. Lenže jeho rýchlosťou bol v sekunde pri mne. ,,Nechceš vyskúšať?" opýtal sa ako nič. ,,Čože? Šibe ti?" pozrela som sa mu do očí, videla som v nich túžbu. Túžbu sa nasýtiť čerstvej krvi.,,Nemala si niekedy chuť na krv?" pokračoval stále vážne. Naozaj čakám kedy sa začne smiať že si robí zo mňa žarty. Lenže on si žarty nikdy nerobí.,,Nie? Prečo by som mala?",,Ty si vážne nad tým neuvažovala" povedal si ako keby pre seba a zasmial sa ,,si napoly ochranca a upír, nemyslíš si že by si mala mať niečo od každého?" ,,Vieš čo Alex toto je posledná vec nad ktorou by som chcela uvažovať. Nikdy som nemala chuť na niečo také" ukázala som na krv v jeho ruke ,,a aj keby som mala, radšej by som som vysmädla na smrť ako by som mala byť monštrum" fľochla som mu do tváre. Preboha uvedomila som si čo som práve povedala.Videla som ako sa naštval poznala som tento jeho pohľad. Znova ma chytil pod krk a zdvihol do vzduchu. Začala som sa dusiť. Do môjho tela sa už nemal ako dostať kyslík keď v tom som zacítila v sebe niečo. Netuším čo naozaj. Netuším ako to vlastne opísať. Bola to nejaká energia, sila ktorá začala napĺňať moje telo a chcela sa dostať von. Potrebovala som to zo seba nejako uvoľniť a verila som že to vyjde zo mňa samo pretože som sa v živote s niečím takýmto nestretla. Zatvorila som oči a prenechala som tomu kontrolu nad mojím telom. Vnímala som kompletne všetko. Pocítila som ako sa vo mne uvoľnila sila a ja som otvorila oči. Uvidela som ako keby sa z môjho vnútra sa pustila nejaká biela vlna energie ktorá  odhodila Alexa do steny a ja som spadla na zem. Vlna prešla celou chatkou a určite prešla aj celým lesom. Stále sedel na zemi a pozorne ma sledoval. Ja som sa rýchlo postavila, cítila som v sebe tú silu. Bola som nabitá energiou ktorú by som mohla zo seba vypustiť kedykoľvek. Alebo by sa dokázala vypustiť sama. Bola som neskutočne vystrašená. ,,Čo to malo znamenať?" opýtal sa Alex.,,Ja neviem" pokrútila som hlavou.Obula som sa a hodila na seba ruksak. Čo najrýchlejšie som vybehla z chatky a pokračovala v ceste. Nepozrela som ani na kompas pretože som sa potrebovala najprv upokojiť. Niečo sa vo mne objavilo a ja neviem čo mám teraz robiť. Bála som sa že by som s tým mohla spôsobiť nejakú veľkú katastrofu. Mohla byť vo mne nejaká energia ale prečo? Prečo vždy ja? Nikomu som nikdy nič neurobila a práve takéto veci sa musia diať iba mne. Ak sa to teraz nenaučím ovládať môže sa kvôli mne stať niečo zlé. Ale kto by mi v tomto sprostom svete dokázal pomôcť. Komu môžem veriť keď sa ma tu pomaly každý druhý tvor snaží zabiť. Nechcem nič z tohto. Nechcem mať v sebe nejakú šialenú bielu silu ktorá sa práve teraz rozhodla ukázať. Nechcem byť dcéra upírov a ochrancov. Nechcem byť tu, v tomto pošahanom svete kde nie je absolútne nič normálne. Chcem sa vrátiť domov. Chcem aby sa toto všetko skončilo. ,,Zastav sa" povedal pokojný hlas. Snažila som sa ho ignorovať.,,Nechaj ma Alex na pokoji, je to iba tvoja vina" pozrela som sa na Alexa ktorý kráčal vedľa mňa ,,čo to máš na sebe?" bol turisticky oblečený ako ja a mal tiež na sebe veľký ruksak. ,,Vravím ti stoj" a chytil ma rukou ktorou ma zastavil. Otočil si ma pred seba.,,Alex nerozumieš že potrebujem byť teraz sama?!" znova som cítila v sebe tú silu. Vietor začal veľmi silno fúkať a rozfukoval nám vlasy do všetkých strán lenže Alex tomu nevenoval žiadnu pozornosť.,,Upokoj sa lebo sa môže stať ešte niečo horšie ako v tej chate",,A čo by sa mohlo stať?" cítila som ako so stupňujúcim hnevom rastie energia ,,Mohla by som ti ešte viac ublížiť?! Alebo nebodaj aj zabiť ako si to aj ty veľa krát skoro spravil?!" Teraz ma už držal za obidve ruky a postavil sa blízko ku mne. Vzdorovito stál predo mnou a hypnotizoval ma svojimi očami. Postupne som sa začala upokojovať a vnímať vážnosť situácie. Uvoľnil stisk na mojich rukách. ,,Čo sa to so mnou deje?" opýtala som sa dúfajúc že aspoň jeden z nás to bude vedieť.

---------------------------------------------------------

Ahojteeeeee. Rýchlo pridávam kapitoly kým som doma lebo som si našla prácu a potom už fakt neviem ako budem stíhať. Ďalšia kapitola čoskoro. 

---

Ak by ste náhodou mali na mňa nejaké otázky ohľadom knihy alebo mňa kľudne sa pýtajte rada s vami pokecám. 😊