Polovičná

3.KAPITOLA

Z izby sme vyšli na obrovskú tmavú chodbu. Po bokoch neboli normálne svetlá ale horiace fakle. Alex zavrel za mnou dvere a išiel predo mnou, nasledovala som ho. Zabočili sme doprava a prešli sme po dlhej chodbe. Boli tam aj ďalšie dvere ktoré určite patrili od izieb určite podobných ako bola tá v ktorej som bola. Prišli sme na koniec chodby pred nami boli ešte jedny dvere ale boli väčšie ako tie ostatné. Na pravej strane sa nachádzalo schodisko, zišli sme ním dole. Vyšli sme do obrovskej predsiene. Oproti sa nachádzalo rovnaké schodisko. Na ľavej strane sa nachádzali obrovské dvere, okolo nich viedli ďalšie chodbičky nevedno kam. Na pravej strane sa nachádzali dvere ktoré viedli von. Otočila som sa ich smerom a rýchlo som šla  k ním. Už som skoro držala kľučku mohutných dverí keď v tom ma niekto silno chytil za ruku. Bol to Alex.

,,Skúsila by si to" a ťahal ma od nich.

Nevedela som sa mu vytrhnúť zo zovretia bol veľmi silný. Ťahal ma k dverám ktoré boli pri tom druhom schodisku. Otvoril ich a ja som vstúpila do miestnosti plnej ľudí. Všetci sa otočili na nás. Sedeli pri dlhom stole. Dámy mali na sebe róby a muži mali čierne obleky. Každý mal na sebe buď na saku alebo na šatách pripnutý rovnaký znak ktorý som mala na spone. Alex ma posadil za vrch stola. Ešte stále sa všetci pozerali na mňa a začali si šepkať.

Pozerala som sa na Alexa ktorý si sadol ďalej na prázdne miesto vedľa veľmi pekného dievčaťa, prvý krát som ho videla sa usmievať, tomu dievčaťu dal pusu na líce. Oproti nim sedelo ďalšie dievča, rozprávala sa s nejakým chalanom ktorý bol veľmi pekný, mal čierne vlasy a zelené oči. Keď si všimol ako sa naňho pozerám usmial sa na mňa. Začala som sa červenať a sklonila som hlavu. Po chvíľke som sa tam znovu pozrela, rozprával sa s Alexom, dievča s ktorou sa rozprával predtým sa teraz na mňa pozerala. Ale takým pohľadom ako Alex, mala som pocit ako keby som jej niečo urobila. Zrušila som náš očný kontakt. Oproti mne za vrchom stola bolo jedno voľné miesto. Na kraji sedel starší pán ktorý mal celú zjazvenú tvár. Pozrel sa na mňa a prižmúril oči, v ten moment som pocítila pokoj, naplnilo ma šťastie, úplne som zabudla že ma uniesli, začala som sa usmievať bola som šťastná ale niečo v mojom vnútri kričalo.

[DÁVAJ SI POZOR, NEDAJ SA TÝM OVLÁDNUŤ JE TO KLAMSTVO!!!!]

Vtedy som sa vrátila do reality, znova som začala vnímať čo sa okolo mňa deje. Pán čo sa na mňa pozeral si všimol že môj úsmev zmizol, jeho tvár vyzerala vystrašene, otočil sa k panej čo sedela vedľa neho a niečo jej začal hovoriť. Pozrela som sa na svoj prázdny tanier. Ten hlas, ten čo ma vrátil do reality sa mi vždy ozýva keď som v nejakom nebezpečenstve alebo keď potrebujem pomoc. Nikdy som si to nevedela vysvetliť ale zas som o tom nikomu nehovorila. Všetci by si o mne pomysleli že som blázon alebo by to niektorý prirovnávali k svedomiu. Ale ja si to nemyslím že je to svedomie, vždy vie čo sa deje, a vždy vie čo urobiť aby to bolo správne. Je to ako keby bol ešte niekto v mojom vnútri, ako nejaká ďalšia duša ktorá mi vždy pomôže a ja sa vždy môžem na ňu obrátiť.

Niekto vstúpil do miestnosti. Bol to muž ale nie moc starý mohol mať tak okolo 26 rokov, bol vysoký, jeho čierne oči si prezerali každého v miestnosti až sa nakoniec zastavili na mne. Dlho sa na mňa pozeral a ja na neho. Mala som pocit že ho odniekiaľ poznám. Už viem bol na fotografiách čo sme mali doma! Mama mi o ňom hovorila že to bol veľmi dobrý priateľ môjho otca keď ešte žil. Poznali sa spolu už odmala, vraj vyrastali spolu. Ale prečo je tu?Keď sa postavil na miesto oproti mne všetci sa postavili, ja som sa postavila tiež. Všetci naraz zvolali mohutným hlasom.

,,Sláva kráľovi!" a muž čo stál oproti mne dodal

,,a princeznej ktorá nás všetkých zachráni!" a pritom sa pozeral na mňa.

Ako to dopovedal sa všetci pozreli na mňa a sklonili hlavy. Stála som ako socha, vôbec som nevedela čo mám robiť. Muž čo stál na druhej strane stola sa pozrel na mňa a kývol hlavou aby som si sadla a usmial sa. Úsmev som mu neopätovala. Ako som sa posadila sadol si aj on a všetci ostatný. Vôbec som nevedela čo toto malo znamenať.

Čašníci začali podávať večeru. Videla som ako sa blížil jeden čašník. Dúfam že to bude niečo vegetariánske neznášam mäso. Čašník predo mňa položil tanier s cestovinami. Pozrela som sa na čašníka, ten sa na mňa vystrašene pozrel. Ovládol ma ešte väčší strach. Čašník mi nalial víno.

,,Prepáčte ale mohli by ste mi prosím priniesť niečo nealkoholické" povedala som čašníkovi.

Vtom dobehol ďalší čašník.

,,Za toto ťa dám vyhodiť, ona nepije krv."

,,Čože krv?" dúfala som že som zle počula.

,,Prepáčte princezná hneď to napravím."

Stále som nevedela vstrebať to čo mi povedal. Oni pijú krv? A to ešte nebolo všetko. Keď som videla čo čašníci priniesli ostatným myslela som že sa na mieste povraciam. Muž čo sedel na pravej strane si bez problémov pochutnával na surovom mäse. Najprv som si myslela že to je krvavý steak ale bolo to surové mäso ktoré ešte plávalo vo vlastnej krvi. Potrebovala som sa napiť hneď teraz inak všetci zistia čo som posledné jedla a nebude to príjemný pohľad. Čašník prišiel v čas a nestihol mi ani pomaly doliať celý pohár vody už som ho mala vypitý. Dolial mi hneď ďalší.

,,Môžete mi tu prosím vás nechať celý džbán?"

,,Samozrejme paní"

,,Ďakujem" nemohla som sa na tých ľudí pozerať bolo mi tak zle že som stratila chuť na svoje jedlo. Zápach krvi čo pili mi vyšla až do žalúdka. Silno som držala rúčky na stoličke aby som sa nepovracala. Konečne odniesli taniere a ja som sa mohla konečne normálne nadýchnuť. Stále som sa ale nemohla pozrieť na tých ľudí. Šum stíchol pozrela som sa čo sa deje. Pán čo sedel na druhej strane stola vstal a nahlas prehovoril

,,Všetci vieme prečo sme tu."

No jasné že "všetci" ,blbosť.

,,Musíme dať do poriadku to, čo sa deje v našom svete aby neohrozoval ten ľudský a aby nevznikla vojna. Rebeli zosilneli a podľa našich zdrojov nás chcú napadnúť".

,,Vieme kedy to začne?" ozval sa muž ktorý sedel neďaleko odo mňa.

,,Nie barón, ale musíme byť pripravený."

,,Čo budeme robiť keď to príde?" ozvala sa žena v krásnych bordových šatách.

,,Určite nebudeme stáť a pozerať sa, ale najlepšie by bolo keby sme zabezpečili aby sa  splnilo proroctvo a bude všetko ako predtým."

Všetci sa otočili na mňa a pozerali sa vážnym pohľadom. Muž so zjazvenou tvárou vstal a prehovoril.

,,Dcéra ochrancov a upírov príde a nastolí rovnováhu medzi rodmi a bude vládnuť pokoj, mnohý sa ju budú snažiť zabiť, ale proroctvom určený spoločníci jej budú slúžiť ako ostatný na tejto zemi, táto princezná bola vybraná Stvoriteľkou sestrou Ničiteľkou, s jej darmi prekoná všetky nástrahy a prekážky, nakoniec ona sama vystúpi na tvrdú zem a vlastnou rukou zničí toho kto je zodpovedný za naše trápenia a nastane pokoj" stíchol.