Polovičná

13.KAPITOLA

Ostala som tam stáť ako socha. Nevedela som sa spamätať z toho čo sa pred chvíľkou stalo. Začala som si nadávať prečo sa moje telo nepohlo. Prečo nepočúvalo moju hlavu a dovolila som mu dotýkať sa ma. Išla som k uteráku a zavinula som sa doňho. Mokré vlasy som si vysušila fénom. Vošla som do šatníka. Našla som čierne nohavice a bielu blúzku. Na vrch som si dala tenký svetrík. Obula som si tenisky a dala na ruku hodinky. Snažila som sa zabudnúť na to čo sa stalo v kúpeľni ale nešlo mi to. Mala by som vlastne rozmýšľať nad tým ako sa nejaká ruka zrazu vynorila zo zrkadla. V tomto svete ma už asi nič neprekvapí lebo je všetko možné. Upravila som si obočie a dala som si jemný rúž a vrátila som sa do izby. Na stolíku som našla odkaz" O 7 príď dole na raňajky" ktorý bol napísaný na malom lístočku. Pozrela som sa koľko je hodín, mám iba päť minút, super. Vybehla som z izby. Rozhodla som sa že pôjdem skratkou cez kuchyňu. Keď som tam vošla bolo tam pár kuchárov. Prípravy boli v plnom prúde. Každý mal niečo na starosti. Videla som na ich tvárach ako sú nervózny a snažia sa rýchlo pracovať. Dvere sa rozleteli.

,,Povie mi niekto prečo nie sú raňajky na stole?" v dverách stál rozčúlený Jasper.

,,Viete o tom že by sme mali aj pomaly jesť?" Jasper bol iný ešte som ho nevidela takého rozčúleného

,,Prepáčte pane" ozval sa jeden kuchár.

,,Okamžite až je jedlo na stole inak vás všetkých nechám vyhodiť!!!!"

,,Jasper nebuď na nich zlý, nevidíš ako sa snažia?!" vyletelo zo mňa. Všetci sa na mňa vystrašene pozreli. Pravdepodobne si ma až teraz všimli.

,,Môžeš byť rád že ti niekto pripravuje tak úžasné jedlo. A ešte neni ani 7 takže všetko stíhajú" Jasper sa v sekunde tváril úplne inak.

,,Áno máš pravdu ospravedlňujem sa vám" povedal kuchárom jemným hlasom a usmial sa na nich.

,,Toto si ty" a spokojne som sa usmiala.

,,Poďme si sadnúť kým kuchári v pokoji dokončia svoju prácu" s vďačnosťou mi venovali pohľad a ja som na nich žmurkla. Otvorila som dvere a vyšla som na chodbu. Jasper vyšiel hneď za mnou.

,,Prepáč mi to neviem čo to do mňa vošlo, len chcem až je všetko tak ako má byť, nič sa dnes nesmie pokaziť" sklonil hlavu.

,,To je v poriadku Jasper. Ako to vlastne dopadlo včera?" dúfam že nikto nezistil čo sa stalo lebo by to bola katastrofa.

,,Vieš čo, celkom bola nuda bez teba. Potom sme iba tancovali do rána a pár upírov sa úplne strieskalo mala si tu byť" zasmial sa ,,a ty si vlastne kde zmizla?"

,,Šla som si ľahnúť. Bola som vyčerpaná" trepla som prvú vec čo mi napadla.

,,Aha jasné"
Musela som mu proste klamať. Nechcela som aby zistil čo sa včera stalo. Určite by to povedal Paulovi. Prešli sme cez chodbu a vyšli sme do jedálne. Sedelo tam pár ľudí. Paul, vedľa Jane ,a z druhej strany nej bolo voľné miesto. Oproti sedel Alex s Anastáziou. Čo tu robí ona? Nehovoril včera Paul že by tu nikto nemôže byť? To je jedno, netrápi ma to. Všetci sa na mňa pozreli okrem Alexa. Jasper mi ukázal stoličku ktorá bola za vrchom stola. Oproti bola tiež voľná stolička ale nemala som chuť sedieť bližšie k Alexovi. Jasper si sadol vedľa Jane a tá mu dala pusu na líce. Toto sa kedy stihlo stať? Po raňajkách ho musím vyspovedať. Celkom som bola sklamaná. Ale hlavne že je Jasper šťastný.

,,Tu nie" povedal Paul a ďalej čítal noviny.

,,Na koho čakáme ešte otec?" opýtala sa Jane ,,idem umrieť od hladu"

,,Na kráľa"

Zabehla mi voda ktorú som práve pila. Úplne som zabudla že tu je otec.

Počula som ako sa otvorili dvere za mojím chrbtom a hneď zatvorili.

,,Dobré ráno" ozval sa hlboký mužský hlas. Myslela som si že sa v tom momente prepadnem pod zem. Muž čo prišiel prešiel okolo nás a šiel si sadnúť. Nepozerala som sa naňho iba som sklonila dole hlavu a pozerala som sa na prázdny stôl. Zrazu predo mnou sedel človek ktorý je vraj môj otec. Chcem ho vlastne spoznať?

Znovu sa otvorili dvere. Čašníci nám začali nosiť raňajky. Teda iba mne. Ostatným už asi aj viete čo priniesli. Nechcela som si to pripomínať aby mi znova neprišlo zle.

,,Kedy vyrážate?" opýtal sa Paul.

,,Pravdepodobne ešte dnes alebo zajtra, musím  sa dohodnúť na pláne s ostatnými" prečo sa nikto nechce dohodnúť so mnou čo chcem ja?

,,Poobede pôjdeme ešte na lov pridáš sa k nám?" opýtal sa Paul.

,,Asi áno dlho som nebol s mojím najlepším priateľom na love. Čo by som bol za človeka keby som odmietol takúto ponuku?" Paul s otcom sa zasmiali ,,a musím navštíviť okolité dediny aby som vedel aká je tu situácia" v blískosti sú dediny? Možno by mi niekto mohol pomôcť. Ale všetci buď budú stáť na strane kráľa ,alebo potom sú aj taký čo nestoja na strane kráľa ,ale tý by má skôr chceli mŕtvu a nie to mi ešte pomôcť.

Natrela som si chlieb s džemom.

,,Alex o pár dní bude z teba právoplatne dospelý upír"

,,Áno pane" skoro mi oči vyskočili do taniera keď som počula Alexov hlas, zrazu znel milšie a zdvorilo myslela som  že vyskočím z kože.

,,Jane, tvoj otec mi hovoril že chceš vycestovať"

,,Áno pane inšpirovali ste ma chcela by som vycestovať niekde na sever"

,,Vidím ale že tvoj sen je pomerne zvláštny"

,,Čože?"

,,Chcela by si sa stať herečkou je tak?"

,,Nooooo"

,,To v žiadnom prípade" povedal Paul.

,,Ale otec prosím"

,,Nie" povedal prísne Paul.

Musím rýchlo zjesť raňajky aby som odtiaľ mohla zmiznúť. Znova nastalo nepríjemné ticho.

,,Pane, môžem sa opýtať jednu otázku?" opýtala sa Anastázia.

,,Samozrejme a ty si?"

,,Anastázia pane, prečo nepočujeme čo si myslí" teraz som už zdvihla hlavu. Konečne som uvidela ako vyzerá muž ktorý je vraj mojím otcom. Nevyzeral veľmi staro, mohol mať tak okolo 30 rokov. Mal hnedé vlasy a jeho modré oči ma pozorne sledovali. Črty tváre som zdedila pravdepodobne asi po ňom, lenže oproti nemu som ja vyzerala omnoho ľudsky. Bol celý bledý ako všetci ostatný naokolo. Všetci sa pozerali na mňa. Bolo vidieť že to všetkých zaujíma. Dokonca aj Alex nenápadne upriamil svoju pozornosť na mňa čo mi neskutočne vadilo.

,,Všetci upíri majú dar že dokážu prečítať všetky myšlienky okrem upírich ktorý si dokážu postaviť bariéru. Ale ako to je možné že u nej to nefunguje?"

,,Nad tým som ešte nerozmýšľal"  všimla som si ako sa Jane a pozrela na Anastáziu a ona na ňu, obidve sa usmiali.

,,Možno je to preto že je polovičná"

,,Aj nad tým som rozmýšľala ale aj ochrancom dokážeme prečítať myšlienky"

,,Mali by sme to zistiť" zasmial sa otec a s ním aj Anastázia.

Hnev sa vo mne stupňoval. Ten muž čo sedel predo mnou nemohol byť môj otec. Takto sa otcovia nesprávajú. Teda dúfam že nie. Dnes musím vymyslieť ako ho presvedčím až ma  tu ešte nechá. Natretý chlieb som položila naspäť na tanier, po tomto ich rozhovore ma prešla chuť.
————————————————————————
Zdaaar ✌🏻