Povedzme, že mám rada neobjasnené fakty, otvorené konce a pocit, že pozorný čitateľ snáď pochopí a domyslí si.
Ja osobne vidím v tejto poviedke dva konce a ten prvý bol pri scéne vo vani, takže pokojne môžete tento zvyšok (aj keď po prečítaní) ignorovať.
Opäť bez opravy, no dúfam, že sa to bude dať čítať.
Doba Harryho odchodu na výmenný pobyt
Trvalo to asi pol minúty. Skurvených tridsať sekúnd. Len toľko stačilo Louisovi Tomlinsonovi na to, aby sa dostal na úplný začiatok známeho dna, z ktorého vstal, no tentoraz sa s ním opäť zvítal. Bola to bolesť, ktorá prešla celučičkým telom chudého chlapca a čierno čierna tma, ktorá ho ako stará kamarátka objala a nemienila pustiť. Žiadne farby. Nič.
„Louis! Louis Tomlinson! Otvor tie dvere! No tak!“ Hysterický hlas jeho matky znel ako otravný bzukot hmyzu lietajúceho okolo jeho uší. Neotvorí ich. Zamkol ich. Zosunul sa popri nich. Celý sa triasol, ba dokonca mal pocit, že bude zvracať. Stalo sa. Zvyšky jeho obeda zmiešaný so slzami zostali na dlážke. Chrbtom dlane si utrel ústa a snažil sa zadržať dych, aby ho znova nenaplo. A bzukot neustával. Znela akoby zošalela. Rozhodne by v tomto dome nebola jediná.
„Otvor tie prekliate dvere! Nenechám ťa tu!“
Znova ucítil pocit nevoľnosti. Kombinácia hluku, strachu, zúfalstva a beznádeje spôsobila, že jeho žalúdok by neudržal ani vodu. Naozaj to nemal v pláne. Nechutnejšiu situáciu ani nezažil, ale pocit, že by bol najradšej zahynul vo vlastných zvratkoch mu bol milší ako predstava života bez Harryho...
„LOUIS!“
„VYPADNI! Nechaj ma... n-nechaj ma na pokoji! Nechcem ťa tu, nepotrebujem ťa tu, nechaj ma tak!“
„Určite sa mu nič nestalo. No tak, miláčik.“ Aj jeho vlastná mama vzlykala. Ako mohla vypustiť z úst také slová, keď tomu ani sama neverila.
„POČUL SOM TO! POČUL SOM, ŽE HARRY BOL NA MIESTE MŔTVY, MAMA!“ Šialenstvo pohlcovalo jeho hlas, slová, myšlienky... možno aj skutky. Nebránil by sa tomu.
„Možno to nebol náš Harry. Otvor mi, Louis. Musíme ísť do nemocnice, no tak!“
Neotvoril. A ona nemohla strácať čas. Musela tam ísť. Ak sa to dá nazvať šťastím, tak jediné dieťa, ktoré v tom čase bolo doma bol Louis. Nechala ho tam. Naozaj to spravila. Či to však vykonala z toľkej dôvery v svojho syna alebo z nedostatku času, to už sa nikto nedozvie.
Podstatné bolo, že Louis by hlúposť nespravil. Už nie.
Približne hodinu pred Harryho odchodom
Louis nerád trávil čas, ktorý mohol mať pre seba a Harryho spolu s ich príbuznými. Milo a krátko odpovedal na pár nezaujímavých otázok, kým bol dole spolu s jeho mamou a s Harryho rodinou a potom sa pobral do svojej izby.
Zamyslel sa nad tým, že aj keď jeho priateľ chcel, aby si prerobil izbu, tak to od vtedy nespravili. Až na to, že mu Harry podával dole všetky tie texty z pesničiek, ale to je detail.
Bola to naozaj len chvíľková úvaha, kým jeho myšlienkové pochody neprešli k tomu, že automaticky začal niekde v svojej hlave nazývať Harryho svojim priateľom, v zmysle milencom. Nikdy tak nenazval ani Charlieho a to s ním bol podstatne dlhšie. Stále mu to prišlo akýmsi čudným spôsobom divné. Nie, že by sa na to nedalo zvyknúť... Kto by si preboha nevedel zvyknúť na vysokého, dokonale vyzerajúceho chlapca s mimoriadne dobrým srdcom? Ale občas ho trápil pocit viny. Stále si nebol istý, či je do Harryho naozaj zamilovaný alebo či to robí len z ľútosti alebo či to naozaj nie je len akási ukážka toho, že chce Charliemu, ktorý mu neustále píše milé správy dokázať, že ho má na háku.
