Ďakujem/e Millz! <3
„Vieš Lou, z nejakého neznámeho dôvodu je u teba pizza lepšia ako u nás doma.“ Skonštatoval Niall popri tom, ako si vychutnával už pravdepodobne štvrtý trojuholník a spokojne sa vyvaľoval na Louisovej posteli, zatiaľ čo starší chlapec sa naňho len uškŕňal.
„Možno to nie je tým jedlom, ale mojou skvelou prítomnosťou.“ Poznamenal a vo vnútri duše bol spokojný sám so sebou, že povedal niečo - na neho tak veľmi - sebavedomé.
„No tak to pozor, kamoš. To ty si chcel byť dnes so mnou, takže o čo vlastne ide?“
„No... o Harrym som ti už vravel, takže-„
„Moment, ty chceš teraz vysvetlenia aj odo mňa?“
„Možno?“ Začervenal sa a začínal sa báť, či viesť tento rozhovor bola dobrá voľba. Nedokázal nijako predvídať akoby mohol teraz Niall zareagovať, ale našťastie sa nestalo nič zlé.
„Tak fajn. Predpokladám, že chceš vedieť hlavne tú časť, v ktorej som sa tiež tak bez rozmyslenia vrhol do Charlieho bandy, z ktorej tí, dajme tomu zlí, sú už len Toby a Eric, ktorí vôbec netušili a ani netušia, čo sa dialo a čo sa deje. Celkom vtipné. U mňa to bolo jednoduché. Netušil som, kto si a Charlie si ma vyhliadol, pretože sme sa prisťahovali. Celkom premyslený ťah... Videl som v ňom viac akoby som možno mal a skončilo to tak, že som sa mal s tebou skamarátiť. Moja mylná myšlienka bola taká, že potom by som ťa odkopol, pretože som bol naplnený hnevom, ale Charlie to plánoval nakoniec inak. Hlavným aktérom sa stal Harry, aj keď samozrejme neplánovane. Odsunuli ma. Ale ja si nesťažujem. Ty si fajn. Teda... zaviedol si ma domov, keď som bol opitý. To robia kamaráti alebo sa mýlim?“
„J-jasné, že robia, ale... ty by si bol fakt schopný ma odkopnúť?“
„Neber si to osobne. Hlavne nie teraz. Keby ma nechal skamarátiť sa s Harrym, tak by som nad tým uvažoval rovnako. V tomto, ako to povedať, nie si výnimočný. A tá myšlienka vznikla u mňa a nie tak celkom u neho. Ako som povedal... bolo to tým hnevom.“
„Na čo si bol nahnevaný?“ Louis začínal byť mimoriadne zvedavý. S Niallom rozoberali kadečo, ale väčšinou to boli vždy bezvýznamné veci, na ktoré po pár dňoch obaja zabudli. No keď je teraz v období, kedy spoznáva seba, Harryho a vlastne takmer celé svoje okolie, prečo by to tak nemohlo byť aj u Nialla? Ako povedal, sú kamaráti a kamaráti by o sebe mali vedieť dôležité veci.
„Na to sťahovanie. Na otca. Na brata a jeho ženu. A ten Theov plač... Neviem to povedať opatrne, tak to poviem tak ako to je. Tebe chýba otec a mne... mne chýba mamka. Dávno viem, že si sa o tom dozvedel. Neviem vôbec čo som očakával, keď si ma stretol vtedy opitého. Bolo jasné, že na to prídeš, len si sa to možno nemusel dozvedieť takto. Ale to je jedno...“
„Chcel si vybíjať hnev, ktorý si mal z nich na niekom inom? Dáva to logiku?“
„Dáva, Lou. Keď sa vykričíš na niekoho, ku komu ešte v tej dobe nemáš citový vzťah, netrápi ťa to tak veľmi ako keby si kričal na rodičov. Chápeš?“
„Myslím, že hej.“ Louis do toho nechcel viac rýpať. Rozmyslel si to v momente, keď Niall spomenul svoju mamku. Dobre vedel, že to nie je príjemná téma. A rozhodne nie je ľahké o tom hovoriť. Preto usúdil, že bude lepšie nechať Nialla, kým doje pizzu a potom si snáď nájdu nejakú zábavu, ktorá ich zamestná.
„Dúfam, že teraz ma nechceš len tak poslať preč, či?“
„Č-čože? Nie. Nie, preboha, prečo by som to robil?“
„Ja neviem... Počuj, ak sa smiem spýtať, ako to je teda teraz medzi tebou a Harrym? Všetko je pri starom alebo? A bez hanby, prosím. Vieš, že so mnou sa môžeš baviť o čomkoľvek.“
„No ja... j-ja najskôr som si myslel, že už mu žiadnu šancu nedám. Bolo to celé zle. Bolo to akoby sa mi od začiatku proste úplne odznova začal môj život sypať dole nejakou priepasťou. Potom mi všetko vysvetlil. Teda... aspoň v to dúfam...“ Sklopil zrak a znervóznel. Vlastne si to až doteraz nechcel priznať. Nechcel veriť tomu, že by mohol mať nejaké pochybnosti, keďže išlo o Harryho, ale... mal ich. A nevedel sa ich zbaviť.
„Dúfaš? Ako to myslíš?“
„J-ja... proste mám pocit, že keď raz človek začne klamať, tak s tým neprestane. Čo ak... čo ak mi nepovedal celú pravdu? Ja sa nechcem sám vrhnúť do niečoho, čo by som neskôr ľutoval. Netvrdím, že by s tým na mňa tlačil, ale-„
„Hej, hej, hej moment. Chápem to správne, že-„
„Že čo?“
„Harry ťa chcel a ty si očividne chcel jeho, ale-„
„Chcel. To je ten problém. Je tam ten minulý čas. A teraz... teraz neviem ani čo sa stane za hodinu. Neviem, čo bude. Šancu som mu dal, ale neviem ako ďalej. On-„
„Nie je taký ako si si ho vysníval?“
Prikývol. Nepozorný človek by si to nevšimol, ale Nialla toto všetko zaujímalo. Bol omnoho spokojnejší, keď mal za kamaráta Louisa ako Charlieho. A keďže už nehral na dve strany vedel, že všetko, čo si povedia, bude úprimné. Harry mu nikdy nebol sympatický, ale nemieni sa v tomto správať ako malé dievča. Nepostaví sa medzi nich a nikomu nebude nadržiavať ani nikomu dohovárať. Vie iba to, že keď sa hocičo stane bude pri Louisovi stáť.
„Máš pre mňa nejakú svetobornú radu?“ Vzhliadol k nemu dúfajúc, že blond chlapec vypustí zo seba nejakú múdrosť, po ktorej bude Louisovi všetko jasné.
„Nenazval by som to radou. Zatiaľ... nechaj veci plynúť. Neponáhľaj sa. Nechaj tomu trocha času a ono sa ukáže, či to Harry myslel vážne a či hovoril pravdu. Ak ťa má naozaj rád a pozná ťa, príde na to, že máš pochybnosti a potom sa uvidí, či ťa presvedčí o tom, že už nemá v ničom prsty.“
„Čas nám ale uteká. Niekedy na začiatku školského roka odchádza...“
