Ešte v ten istý večer nedokázal Louis ani len oči zažmúriť. Ležal na chrbte a nemo hľadel do plafóna. Bolo zvláštne, že Harryho reakcia ho nevyviedla z miery natoľko, aby sa mu čo i len tá myšlienka usadila v hlave. Akoby mu to bolo doslova jedno.
Okrem toho... Niall určite nie je idiot a aj keď ešte premýšľal nad tým, že by ho súrodenci mali brať aspoň trochu viac, odrazu mu to opäť bolo jedno. Menil nálady, ako sa mu zachcelo.
Že by to nebolo zotavenie z hlbokej depresie, ale len neskoré seba objavenie?
Hodinky ukazovali pár minút po polnoci. Až teraz je naozaj neskoro a ešte neskoršie bude, keď sa vráti domov.
Vstal z postele a navliekol si na seba nejaké nohavice, staré tričko a vzal si aj mikinu. Do jedného vrecka si strčil mobil a do druhého kľúče. Dole si obul tenisky a potichu sa vykradol von.
Nebol si úplne istý tým, či je na toto pripravený, ale ak by to neskúsil, nikdy by neprišiel na to, či áno alebo nie. S kapucňou na hlave a s rukami vo vreckách mikiny sa vybral ich nočnou slabo osvietenou ulicou na malé námestie. Tam sa vždy niečo deje a možno by mohol naraziť na Nialla. Sám si nevedel uvedomiť to, prečo toto všetko robí, ale po dlhej dobe sa cítil byť... voľný?
Žiadna prázdna izba. Žiadni ľudia, ktorí by na neho tak zvláštne pozerali. Žiadne zákazy. Nikto, kto by naňho musel dávať pozor ako na malé neschopné decko. Možno akoby odrazu cítil odpor voči všetkým a všetkému.
Nemal by takéto niečo cítiť, pretože napríklad jeho mama alebo Harry sa mu vždy snažili len pomôcť, no nedokázal to. Cítil to.
Skoro akoby ich len využíval...
Kým si však jeho hlava dala záležať na tom, aby mal voči sebe odpor preto, kým bol a kým je, narazil do neho tmavý chlapec s cigaretou v ruke. Nebolo v ňom ani len toľko slušnosti, aby sa ospravedlnil.
"Hej! Hej! S tebou hovorím!" Toľko odvahy v pár slovách. Louis cítil, že toto nedopadne dobre. Ten chalan sa ani len neotočil, iba vztýčil svoj prostredník a kráčal ďalej.
No prečo by to Tomlinson proste odignoroval? Na čo? Rýchlym krokom ho dobehol a postavil sa pred neho.
V tom momente nastala naozaj divná chvíľa ticha. Louis si bol istý, že vidí Zayna Malika a Zayn Malik takmer vypustil z úst cigaretu, keď si uvedomil, kto stojí pred ním. Na toto jednoducho nebolo slov.
"T-ty-"
"Žiješ? Áno. Žijem."
"To nemala byť tá otázka..."
"Ale ja som ti rád odpovedal. A ten prostredník si môžeš strčiť do riti. Ach, nie, počkať. To by si nemohol, lebo by sa o tom dozvedel Charlie, skonštatoval by, že je to príliš teplé a vykopol by ťa zo svojej partie, však?"
"To ti idem teraz poslúžiť na to, aby si si na mne vybil zlosť? Alebo nás nebodaj ideš teraz jeden po druhom zavraždiť?"
V Louisovi sa doslova nazbierala všetka zlosť, ktorú za ten čas v sebe nosil. No stále si opakoval, že sa bude ovládať. Musí sa ovládať. Chcelo to predsa zmenu a tento idiot mu nestojí za to, aby sa s ním vôbec bavil, čo už nanešťastie porušil.
V duchu narátal do desať a potom sa rozhodol, že radšej bez slova odíde. Aj to je gesto, ktorým jasne dával Zaynovi najavo, že z dna, do ktorého ho dostala tá skurvená partia, vstal a nemieni sa tam vrátiť.
Čo však nečakal, bolo to, že ho chytil za lakeť a doslova prosebne naňho pozeral.
"Ak máš namierené do centra, vravím ti, nechoď tam."
"Prečo by som ťa mal počúvať?"
"Ja viem, že na to dôvod nemáš, ale ja ti chcem len dobre. Nechoď tam." Pustil ho a potom sa stratil v tme. A mal pravdu. Louis nemal ani len najmenší dôvod, aby mu veril. Potopil ho presne tak ako Charlie.
Vydal sa teda presne tým smerom, ktorým mu Zayn zakázal.
Námestie, ako jediné netrpelo nedostatkom osvetlenia. A takisto netrpelo nedostatkom ľudí. Tentoraz to boli zväčša osoby asi v Louisovom veku a nižšie. Že by sa tam niečo konalo? V tomto naozaj prehľad nemal. Vlastne sa v tom nevyznal nikdy, ale teraz bol mimo úplne.
Kráčal teda ďalej a z jedného klubu bolo počuť asi najväčší hluk. Rozhodne tam nemienil ísť, ale bol vážne zvedavý. Odrazu obrovský muž v čiernych veciach za sprievodu hlasných nadávok vyhodil odtiaľ partiu chalanov. Pohrozil im, že už ich tam nechce nikdy vidieť, no oni sa len rehotali. Bolo vidieť, že alkohol a tráva im udrela poriadne na hlavu.
A možno, keby nebolo toho, že akonáhle sa chcel Louis otočiť a ísť iným smerom na nejaké pokojnejšie miesto, no on uvidel tie blond vlasy a úsmev, ktorý by žiaril aj v tej najväčšej tme, určite by odišiel.
Mal by ísť za ním? Nebolo by to trápne? Má tam tú svoju partiu. Určite by to nebolo vhodné. A aj tak by si z toho asi veľa nepamätal.
Posledný raz sa teda z diaľky naňho pozrel a potom zahodil svoju pravdepodobne jedinú šancu.
"L-Louis? Louis Tomlinson!" Bolo to ako z filmu. Začuť svoje meno od niekoho takého bolo naozaj dokonalé. Na chvíľu si však spomenul na to, ako jeho meno vyslovoval Harry. Áno. Harry... Prečo sa mu teraz do myšlienok vopchal Harry?! A to, ako ho z dažďa odniesol k nemu domov...
"Čakaj!" Vysmiaty a očividne dosť opitý Niall za ním začal bežať a v momente, keď mu ruku prehodil cez ramená sa Louis ešte na chvíľu otočil a zazdalo sa mu, že v diaľke vidí tvár toho najmenej očakávaného človeka - Charlieho. Zo zamyslenia ho však prerušilo to roztomilé napité stvorenie.
"Hľadal si maaa?"
"Vlastne som sa bol len prejsť."
"Takže si ma hľadaaal. Chceš?" Ponúkol mu fľašu s pivom. Louis si viac než ochotne odpil, ale skôr to bolo pre Niallovo dobro vzhľadom k tomu, že už predtým toho vypil viac než dosť.
"Ďakujem." Nervózne sa usmial, na čo sa Niall začal strašne nahlas smiať, akoby z Louisa vyletel nejaký nehorázne originálny a úžasný vtip.
"Povedal som niečo?"
"Nieee. Nie, nie aaa nie. Vieš... ja ťa mám rááád."
"Toto je druhý raz v živote, čo sme sa videli a-"
"N-no to... t-to nevadííí. My..." ukázal najskôr prstom na seba a potom na Louisa, "my budeme veeeľmi dobrí kamaráti. To mi ver, akože sa Niall volám!"
"F-fajn, len nekrič, prosím ťa," zasmial sa Louis.
"Ááále! Pokojne to vykričím aj do celého sveta! Nech všetci vedia, že ja som tvoj kamarát a my dvaja budeme nerozlučná dvojica! Ako... ako Tom a Jerry. Alebo... aaalebo-"
"Tom a Jerry sa nemali veľmi radi, vieš o tom, však?"
"Pssst." Priložil mu ukazovák k perám. "To je detail. Ukážem ti, kde bývam, dobre? Povieš mojej mamke, že som poslúchal."
"Okay, tak poď." Pousmial sa Louis a podoprel Nialla, aby náhodou nespadol. Absolútne nevnímal čas. Dokonca nevnímal ani to, že na jeho mobil prišlo hneď niekoľko sms-iek, ktoré boli pravdepodobne plné ospravedlnení od Harryho.
