"Poďme sa znova baviť o farbách, Louis."
"Dobre."
"Máš na výber z červenej, bielej, žltej, zelenej a oranžovej. Ku ktorej by si ma priradil?"
"Červená." To bola jeho jednoznačná odpoveď. Červená totiž značila človeka, ktorého skutočne milujete. Vedel to však aj Harry?
"Ty by si ma mal pustiť!"
"Fajn!" Odstrčil ho od seba a Louis takmer spadol. Našťastie by dopadol na matrac, ale nič také sa nekonalo.
"Prepáč... okay? Mrzí ma to. Ospravedlňujem sa. Nemyslel som to tak, l-len mi mama dole čistila žalúdok a nebolo to veľmi príjemné."
"Hej, ja viem. Počul som to."
"Ona vedela, že si tu?"
"Ona sa ti to snažila naznačiť, ale tebe to je očividne jedno."
"A ty očividne žiarliš..." Zamrmlal si popod nos.
Vyzeralo to ako keby Harryho tie slová vyprovokovali ešte viac. Absolútne sa nezbavil pohľadu nahnevaného fanatika, a to Louisa nehorázne desilo. Nevedel, čo od neho môže teraz čakať. Nezažil ho takéhoto. Vlastne nikdy nebol naňho nahnevaný. Musela to byť jedine žiarlivosť. To však modrookého privádzalo ku kadejakým myšlienkam a dôvodom, prečo by jeho kamarát žiarlil.
"Zopakuj to." Nekričal. Len nervózne trošku zvýšil hlas.
"Nie..."
"Hovorím ti, že to máš zopakovať."
"Už som sa ti ospravedlnil, tak čo viac ešte chceš? Žiarliš, jasné? Je to na tebe vidno..." Sklopil zrak a poslednú vetu vyslovil čo najtichšie. Nikdy sa Harryho nebál. Skôr v ňom videl niečo viac, lenže teraz prišiel Niall a... Louis si akosi neuvedomil, že tým pádom bude musieť svoj čas medzi nimi deliť. A také voľačo nerobil už dlho.
Čo nečakal, bol Harry, ktorý podišiel k nemu až bolestivo blízko a delilo ich sotva niekoľko milimetrov. Napadlo mu, že ho teraz mladší chlapec udrie a ešte len to by bolo nanajvýš nepríjemné. Nestalo sa tak. Harry sa mu jemne špičkami prstov dotkol brady, čo Louisa prinútilo pozrieť sa mu do očí. Problém bol v tom, že už v nich nevidel istotu. Vlastne to, čo videl nedokázal identifikovať.
"Nebudem sa deliť o to, čo je moje. A je mi jedno, že zniem tak hrozne majetnícky," zašepkal tesne pred Louisovými perami a tentoraz ho nenechal, aby čo i len trochu zaprotestoval. Na svete by mohlo totiž existovať milión ľudí, ktorí by sa snažili dostať Louisovi Tomlinsonovi do života a on by ich tam neskutočne rád privítal. Vždy sa však do popredia dostane Harry Styles a dnešok nebol iný.
Ich pery sa spojili v tom najslabšom bozku, a tak to malo zostať, pretože ďalej by podľa akýchsi pomyselných pravidiel nemali ísť. Dodržiaval však aspoň jeden z nich niekedy pravidlá?
Harry vzal do dlaní Louisovu tvár a pomaly, ale isto prekračoval hranicu kamarátov. Nie, že by už za ňou dobrý kus neboli. Z nevinného bozku sa stalo naliehavejšie bozkávanie. Avšak zatiaľ bol stále len Louis ten, ktorý je zaháňaný do kúta. Ešte pred niekoľkými týždňami by si túto chvíľu užíval možno aj viac ako Harry, ale teraz...
Odrazu ucítil slabé uhryznutie do spodnej pery. A bolo to tu. Kto by mu toto mohol vziať?
Priložil ruky na Harryho hruď. Cítil, že mu srdce bije ako splašené. Presunul ich o kúsok nižšie a v momente, keď z ustrašeného bádania bolo bozkávanie v pravom slova zmysle, zovrel látku bieleho trička v dlaniach.
"H-Harry? Harry, no tak." Chytil ho za boky a prerušil ho.
"Prepáč mi to..." zašepkal.
"N-nie, to je-"
"Nie je to v pohode a ja si to uvedomujem. A takisto som si vedomý toho problému."
"Problému?"
"Jediné, čím ti môžem dokázať to, že patríš mne, je buď, že budem agresívny, pretože v poslednej dobe neviem byť iný alebo je to týmto spôsobom. Problém je v tom, že toto ti bude stále pripomínať noc, kedy som si sa ťa vzal k sebe a... tam si na tom nebol práve najlepšie."
"J-ja... ja ale nepatrím nikomu, Harry. Čo to má byť?"
"Louis? Ty tomu nerozumieš..."
"Nepoužívaj to, čo-"
Harry ho prerušil bozkom na čelo. "Dokážem ti, že ten malý hajzel si ťa nezaslúži."
"Ale-" Kým stihol čokoľvek povedať, Harry bol už na odchode a na nešťastie sa takmer zrazil v dverách Louisovej izby s jednou z jeho sestier. Nepozastavil sa nad tým a radšej odišiel. Medzitým Lottie poriadne treskla dverami.
"Si riadny kretén, vieš o tom?!"
Odpoveď neprichádzala. Louis bol príliš zmätený z dvojakých reakcií jeho kamaráta.
"Počúvaš ma?!" Pristúpila k nemu a sotila doňho. Dokonca aj pri tom najkratšom dotyku to vyzeralo, akoby mala od neho dostať nejakú chorobu alebo čo.
"Som kretén. No a?"
"Mám kvôli tebe zaracha!"
"A to si mi sem prišla vykričať, pretože?"
"Pretože mám zaracha s tebou, ty idiot!"
"Moment... a-ako so mnou?" Čo to má zase byť?
"Naša milovaná mama asi chce, aby si sa tváril ako milujúci brat, takže ten čas, čo nebudem môcť nikam chodiť, mi budeš robiť program ty, drahý brat."
*
"Takže hovoríš, že ho máš namotaného?"
"Nie celkom, ale ide to pomerne ľahko. Počuj, Charlie, kedy mi povieš, o čo presne medzi vami išlo?"
"Aj na to dôjde. Neboj sa, Niall. Bude to sranda."
Ten jeho zvláštny úsmev by si vedel Niall predstaviť aj po telefóne. Občas mu to naháňalo hrôzu. No je za každú srandu a držal sa názoru, že nejaké malé ublíženie jednej ovce z toľkých na svete nie je žiadna tragédia.
To však netušil, že si nevybral práve najlepšie.
