Asi každý pozná také tie rodinné komédie. Obrovská família, priveľa detí. Všetkých je plný dom a decibely stúpajú. Toto isté by sa dalo povedať o rodine Louisa Tomlinsona. Až na to, že by to nebola komédia. Neboli by tam milujúci rodičia. Ani súrodenci, ktorí by sa mali radi. A ani zďaleka by sa nedalo povedať, že je tam neznesiteľný hluk.
No toto bolo po prvý raz, čo si pani Tomlinsonová zmyslela a trvala na tom, že budú raňajkovať všetci spolu. Tak dávno pri stole nesedelo toľko ľudí. Avšak to by nebola táto rodina, keby sa nespustila hádka.
"Prečo sedí na tom mieste?" spýtala sa Lottie po príchode do kuchyne, ukazujúc prstom na svojho staršieho brata.
"Pretože som tak rozhodla," odpovedala jej nezaujate mama, ukladajúc Ernieho do detskej stoličky vedľa jeho dvojčaťa.
"Lenže on tam nepatrí," dožadovala sa spravodlivosti a ani jedna z nich nepustila Louisa k slovu.
"Patrí za ten stôl presne tak ako ty, Charlotte."
"Tá stolička... on... nebude sedieť na ockovom mieste!" Stratila nervy. Bolo to očividné. Nikdy nezvýšila na matku hlas takýmto spôsobom. Akoby jej chcela rozkazovať. Fizzy z toho cítila obrovský problém, a tak sa pokúsila chytiť mamu za ruku a dohovoriť jej, nech sa upokojí, aby na ňu tiež nevyletela.
"Nehuč! Bude tam sedieť a týmto debata skončila!"
"Nech odtiaľ vypadne! Hneď!"
Prehnala to. V miestnosti sa zrazu ozýval len zvuk úderu. Nikdy svoje deti nebila. Nikdy v živote. Tá facka proste vyletela presne ako následné ospravedlnenia a plač.
Táto rodina fungovala všelijako, no tento spôsob obchádzali veľmi dlho a nazbieralo sa toho priveľa.
Našťastie Louis namiesto obviňovania seba zo všetkého, čo sa stalo, vstal, chytil uslzenú Lottie za ruku a odviedol ju hore do svojej izby.
Zabuchol za sebou dvere a posadil ju na posteľ. Kľakol si pred ňu a jemne jej zotieral každú jednu slzu. Opatrne prešiel aj po červenom mieste na líci. Mama ju teda nešetrila. Asi bol zlý nápad hádať sa s ňou v momente, keď chcela týmto spôsobom sceliť rodinu.
"Už si tam nesadnem, dobre?" zašepkal a popri tom jej dával pramienky vlasov za uši. Bolo to celkom odvážne gesto. Za iných okolností by sa jej ani nedotkol. Možno by na ňu ani poriadne neprehovoril.
A ona najskôr len potichu prikývla. Bolo to také milé vidieť, že keď je nervózna, robí presne to, čo on. Zabodne pohľad pred seba a dole, a potom prečká trápnu chvíľku ticha.
"Čo budeme robiť, keď máme to spoločné zaracha?" Stále hľadela do zeme.
"Myslím, že v prvom rade by si sa mala ísť ospravedlniť mame. N-nie hneď, ale... ešte dnes určite."
"A čo potom?"
"Potom si spoločne vymyslíme nejaký program. Čo ty na to?"
"Prečo si na mňa odrazu taký dobrý?" Konečne zdvihla zrak a jej pohľad mu takmer vyrazil dych. Iste, Niall má krásne oči, ale jeho sestra je proste... jeho krásna sestra.
"Pretože ty a takisto aj Fizzy, Daisy, Phoebe, Doris, Ernie... je vás nejako veľa, no chcel som povedať, že vy ste vždy boli a aj budete mojou bielou farbou."
"T-ty... čo si fajčil?"
Louis sa začal smiať. Harry aspoň priznal, že jeho rečiam nerozumie. No vidno, že sú s Lottie rodina. Asi by sa spýtal nejako podobne.
"Nič. Biela farba značí to, že sme spriaznené duše."
"A to ti mám veriť?"
"Nemusíš, ale je to tak."
