O rok neskôr
Od príchodu Harryho Stylesa do života Louisa Tomlinsona, a vlastne do života celej jeho rodiny, sa podstatne zmenili dve veci:
1. Pani Tomlinsonová sa začala usmievať,
2. Pani Tomlinsonová začala s obľubou chystať pravidelné rodinné stretávky, na ktorých sa za normálnych okolností zúčastňuje približne dvanásť ľudí pravdepodobne takmer každej vekovej kategórie.
A potom tu bol samotný Louis, ktorý si tento deň pamätá úplne inak. Pamätá si ho ako deň, kedy sa opäť cítil v bezpečí a kedy cítil to neskonale krásne zabudnutie. Zavretý vo svojej izbe nechal plynúť do svojej hlavy jedine spomienky na moment, kedy sa jeho slabé pery spojili s tými najsilnejšími a najdokonalejšími perami vôbec.
Na malý moment zavrel oči a pousmial sa nad predstavou, že by teraz zase sedel polonahý v Harryho izbe a nechal by sa unášať tým, čomu dnešná mládež naivne hovorí láska. Do uší mu plynul zvuk jeho obľúbeného soundtracku (Thomas Bergersen - Heart of Courage) a umožnil tým, aby sa nádej vpíjala do každej bunky jeho tela. Nádherný pocit...
Odrazu ucítil, ako mu niekto vyberá z pravého ucha slúchadlo. Veľa možností tam nebolo a on presne vedel, kto mu stojí za chrbtom a usmieva sa.
"Kedy si prišiel?"
"Cca pred piatimi minútami. Čo počúvaš? Nie je to dúfam klavír a-"
"Nie. Dobre vieš, že pomaly odstraňujem tie staré zvyky, ale-"
"Je to Bergersen?"
"Možno?" zasmial sa. Prišlo mu to hrozne milé, ako sa Harry mračil. Fakticky bol ako taký veľký macko na hranie. Zobral mu z ruky slúchadlo, vybral aj to druhé, vypol prehrávanie a mobil odložil na stôl. Potom sa Harrymu otočil tvárou. V kútiku duše dúfal, že si mladší chlapec bude pamätať, aký je dnes deň, no nič tomu nenasvedčovalo.
"Čo to je?" Zelenooký ukázal na biely výkres na Louisovom stole, na ktorom boli ceruzkou načrtnuté slová.
"T-to? To je veta z jednej pesničky."
"Počúval si nejakú pieseň... s textom?"
"Očividne?" Rozžiarili sa mu oči, pretože toto Harry nečakal. Vlastne ho vždy tešil takýmito maličkosťami, i keď obaja vedeli, že to maličkosti nie sú. Boli to nenormálne dôležité záležitosti. Presne tak ako to, že už Louis nepotreboval mať domáce sedenia so svojou mamou a stačilo mu, aby vždy prišla, zavrela okno a pobozkala ho na čelo alebo tak ako prestal zanechávať stopy na svojom tele a začal sa pomerne normálne stravovať.
"A čo to tam vlastne je napísané?"
"You make me rise when I fall a tá pieseň je Everytime we touch. Môžem ti ju pustiť, ak-"
"Kde si také niečo vyhrabal?"
"J-ja vlastne ani... ani neviem." Louis bol trocha zmätený z Harryho správania. Celkovo bol chladnejší ako zvyčajne. No netreba byť paranoidný alebo niečo také. Možno je len opäť nervózny z toho, že pani Tomlinsonová chystala ďalší spoločný obed. Našťastie to tentoraz bol gril a nie stretávka pri obrovskom stole. Vždy tam bolo to nepríjemné napätie, keďže vzťahy medzi Louisom a jeho súrodencami (hlavne s tými, ktorí už vedeli rozprávať) sa vlastne nezmenili skoro vôbec. Presne tak ako tie nočné mory...
"Tak ju pusti."
Poslúchol ho. Pustil pieseň na notebooku a hlasitosť dal primeranú tomu, že o chvíľu bude dom plný ľudí. Nikto nemusí vedieť, čo sa odohráva v Louisovej izbe. Nie, že by to bolo niečo nezákonné alebo že by to niekoho nejako obzvlášť zaujímalo.
Harry sa usadil na stole pri zariadení, odkiaľ šla hudba. Striedavo sa pozeral na lyrics video a na Louisa, zatiaľ čo starší chlapec znervóznel. Akoby toto boli najdlhšie tri minúty v jeho živote. Tesne pred koncom pesničky to Harry stopol.
"Čo to robíš?"
"Vypol som to."
"Prečo? Je to pekná pieseň. Páči sa mi. Tebe snáď nie?"
"Radšej počúvaj toto." Do vyhľadávacieho obdĺžnika naťukal názov (Game of Thrones - Jason Yang) a potom šiel dole. Louis chvíľu hľadel na dvere, ktorými Harry vyšiel a potom si sadol za stôl. Klikol na prvé video a radšej si dal slúchadlá. Od kedy Harry sleduje seriály?
Medzitým, čo sa Louis zamýšľal nad tým, aké koníčky má jeho kamarát, dole sa už pomaly plnil pomerne veľký dvor rodiny Tomlinsonových. Okrem toho, že ako prvý prišiel Harry, pretože chcel ísť najskôr za Louisom, sa k nim dostavili jeho rodičia. Zaujali miesto pri pani Tomlinsonovej a pomáhali jej s prípravami.
O Ernieho a Doris bolo postarané, keďže boli u Harryho starých rodičov. Zvláštna to kombinácia, no tieto dve rodiny sa spriatelili natoľko, že v tom problém nebol. Okrem toho jeho stará mama ešte nemala vek na to, aby sa nevedela o tie dve zlatíčka postarať.
Na druhej strane tu boli Phoebe a Daisy, ktoré už nevedeli, čo od dobroty. Iste, svoje staršie sestry nadovšetko ľúbili, no keď im niekto oznámil, že má prísť Gemma, boli z toho vo vytržení ešte týždeň. Ona im bola totiž niečo ako staršia sestra/mama. No stále nie a nie prísť, takže Lottie bola nervózna, keďže jej sestry liezli hore krkom tým, že stále naokolo pobehovali a kričali, akoby boli na detskom ihrisku. A potom tu bola Fizzy, ktorá väčšinou o tieto stretnutia záujem nemala. Skôr to bolo to jedlo. Áno. Kvôli tomu jedlu bola ochotná zísť dole.
Na Harryho prítomnosť boli všetci akosi zvyknutí, ba dokonca už im nestál ani za to, aby sa mu odzdravili. Do toho sa nerátali dvojičky, ktoré zbožňovali všetkých, ktorí ich aspoň na chvíľu zdvihli na ruky a v tom on problém nemal. Avšak hneď na to, ako sa im chcel venovať, rozozvučal sa zvonček a keďže jediný, kto ešte chýbal bola Gemma, obe dievčatá sa rozbehli, aby jej šli otvoriť. Niekde pri srdci ho pichla žiarlivosť, ale sú to len deti a raz aj ich omrzí stále liezť za jeho dokonalou sestrou.
V tom istom momente, ako sa Gemma rozhodla, že vstúpi do dvora, z domu tam prišiel aj Louis. Na malý moment nastalo to trápne ticho, pretože Louisa ignorujú všetci okrem jeho mami, Harryho rodičov a samotný Harry. Bolo to v skutku čudné, no všetci si na to zvykli a v podstate bol pre nich ako vzduch.
"Vypočul si si to?" Kučeravý chlapec šiel hneď za ním a obsadili si svoje miesto. Bola to hojdačka, z ktorej mali výhľad na všetko a na všetkých. O to, či ich bude niekto rušiť, starosť nemali. Nikdy sa k nim takmer nikto ani len nepriblížil.
"Hej."
"A?"
"Od kedy sleduješ seriály?"
"Myslím, že od vždy?"
"Prečo sa to dozvedám až po roku?" Že by Louisa trápilo svedomie?
"Po roku?"
"Áno. Dnes je to rok od-"
"Shit."
Tak a teraz Louis už vôbec nerozumel tomu, prečo je Harry taký, aký je. Čím to môže byť spôsobené. Áno, býva nervózny, ale ani nervozita s ním nerobieva toto. Bál sa mu na to niečo povedať. Bál sa na hocičo spýtať.
Len ho sledoval, ako sa rozhliada po celom dvore. Pozoruje obe rodiny a akoby bolo v ňom odrazu toľko hnevu, že to nedokáže uniesť.
"Po prázdninách odchádzam." Povedal to nečakane a tak, aby ho všetci počuli.
"Čože?" Louis zašepkal jedinú otázku a upieral na Harryho zrak. Slzy sa mu tlačili do očí a neveril, že sa to naozaj stalo. Neveril tomu, čo práve počul.
