By: Pacla Thornhill
!! OPRAVENÉ !! /LB - Lovebites, Ika, Millz/
Cover by: Christian Watson
***
Mesiac. Bol to len jeden mesiac. Chabých tridsať dní. A aj tak sa pokazilo všetko, čo sa pokaziť mohlo a devätnásťročný Louis Tomlinson sa dokázal dostať na úplné dno.
Každý jeden deň od začiatku prázdnin mal hlavu plnú spomienok, ktoré sa preplietali s myšlienkami rôzneho druhu, no mohol by odprisahať na celú svoju rodinu, že ani jedna z nich nebola dobrá.
A teraz je tu. Opäť sám a opäť zavretý vo svojej izbe, sediaci na parapete okna, pozorujúci, ako sa schyľuje k veľkej búrke, ale aj napriek tomu nechal okno otvorené. Možno len potreboval vedieť, potreboval cítiť, že aj túto noc nebude plakať sám a nebo bude plakať s ním. A nie len to. Bude s ním kričať. Bude dávať najavo celému svetu, že jeho život prestáva dávať akýkoľvek zmysel a on nechce, a hlavne nevládze z dna, do ktorého spadol, vstať.
V rukách držal všetky tie papiere, ktoré mu spôsobili peklo zo života. Áno. Vytlačil si to, no nikdy ich nikomu neukázal. Nepatril k ľuďom, ktorí sa ostatným zverujú so svojimi problémami i keď je pravda, že jeho mamka to z neho neraz ťahala.
Možno by bol ochotný spolupracovať, keby jeho dôvera v ľudí nezhasla v momente, keď ho doslova sklamal človek, ktorému veril viac, než sebe samotnému.
*
"Zlatko?" Do izby mu vošla mama a opatrne za sebou zavrela dvere. Nechala svojho syna, nech si ako obvykle o desiatej hodine večer sadne na posteľ do tureckého sedu. Keďže vonku už fúkal vietor a lialo, okno radšej zavrela.
"Nechaj ho pootvorené. Prosím..."
Poslúchla ho. Už mali za sebou hneď niekoľko nočných rozhovorov a preto vedela, že jej syn nie je vo veľmi dobrom stave a ako bývalá psychologička si svoju teóriu dokonca vedela priznať nie len z hľadiska materského. Problém bol v tom, že nevie, v čom urobila ako matka chybu. Ak ju vôbec urobila.
Sadla si už na vopred pripravenú stoličku pri posteli a pohľadom Louisa skúmala. Chcela si byť istá, že môžu začať.
"Nadýchni sa a pomaličky vydýchni. Keď budú chcieť ísť von, nebráň sa, rozumieš?"
Louis len neprítomne prikývol a urobil to, čo mu mamka prikázala. Potom sa zahľadel na neurčitý bod pred seba a snažil sa celú svoju myseľ zaujať len tým podstatným.
Aj napriek všetkému si bol totiž istý, že aspoň v tomto niekam postúpil, no nemienil ísť ďalej. Robil to len pre ňu. Bez výsledkov, ale pre ňu.
"Môžeš," preplietla si s ním prsty a on radšej zavrel oči. Dnes sú totiž jeho myšlienky akési silnejšie.
"Smrť. Smrť je prirodzená. Smútok za človekom mŕtvym tiež. Musím pokračovať. Musím pokračovať bez neho. Ľudia sú rôzni. Každý má svoj názor. Ja ho nezmením. Nezmením pohľad ľudí na mňa, ale musím s tým žiť. L-láska... láska netrvá navždy. Prichádza a odchádza a-" prudko otvoril oči. Aj napriek tomu, ako veľmi nechcel, slzy samovoľne začali stekať po jeho bielej pokožke. Cítil, ako ho pália a ako jeho mama zovrela jeho ruku v tej svojej tuhšie. "Musím ísť ďalej. Musím... j-ja... nemôžem. Prepáč," vytrhol sa jej. Dlaňami si zotrel slzy a opäť svoj pohľad zabodol pred seba.
"To je v poriadku, zlatko. Len... musíš si to do hlávky nejako vsugerovať. A potom... keď budeš pripravený, môžeš mi dať prečítať ti-"
"Nie. Prepáč mi to, mami, ale... nie." Papiere stále držal v ruke a nemienil sa s ich obsahom deliť. A už vôbec nie s mamou.
"Pre dnešok to necháme tak, dobre?"
