Slová, akoby doslova viseli vo vzduchu. Skombinované s pravidelným napätím, ktoré tam panovalo, to vyzeralo naozaj desivo. Všetky oči sa odrazu upierali na nich dvoch, no Louis neregistroval ani tak to, ako fakt, že jeho kamarát, jeho najlepší kamarát mu má po prázdninách odísť. A Harry sa ani len neunúval to, čo povedal, zopakovať. Proste pokračoval ďalej.
"Rozhodol som sa, že peniaze, ktoré som si šetril, využijem na výmenný pobyt, ktorý nám ponúka škola."
"A čo s tým máme my?" drzo sa spýtala Lottie a Fizzy jej na to len prikyvovala.
"V podstate nič a predsa všetko. Nemôžem tu nechať Louisa napospas ignorovaniu a-"
"Tak to by stačilo, Harry!" okríkla ho mama.
"Nie. To by nestačilo. Pozrite sa na nás. Sme ako jedna obrovská rodina, ktorá na prvý pohľad vyzerá, akoby bolo všetko v poriadku, ale ani zďaleka nie je. A okrem toho by ste mali Louisovi ďakovať za to, že sme sa vďaka nemu takto spoznali. Nemôžem odísť s vedomím, že ho budete na ďalej ignorovať a obchádzať, akoby sem nepatril alebo akoby tu vôbec nebol."
Tak to pre toto bol taký nervózny. Odrazu to samotnému Louisovi dávalo aspoň aký - taký zmysel, no aj napriek tomu sa mu táto situácia vôbec nepáčila. Bolo mu nanajvýš nepríjemné, že za neho Harry žobronil, ako keby sa o seba nevedel postarať sám. Dokázal prežiť ignorovanie aj predtým, než ho stretol.
Počas toho, ako sa na dvore začali ostatní dohadovať, on jednoducho vstal a potichu šiel do svojej izby.
"Vidíte?! Vidíte to všetci?!" Harry nahnevane vstal a kráčal rovno za ním. Jeho kamarát mu však zabuchol dvere pred nosom a zamkol.
Bolo to, akoby sa odrazu tá čierna chcela vrátiť. Naozaj veľmi sa chcela dostať opäť do Louisovho života. Potrebovala byť v popredí.
"Louis! Otvor mi! No tak, kamoš! Lou!"
Pri slove kamoš ho až striaslo. Spomenul si, že mu tak Harry hovoril pri ich prvých stretnutiach. Pamätal si aj to, ako mu to hrozne vadilo. Jeho život sa nakoniec nedelil na rôznych tridsať dní, ale prelomové chvíle sa dejú v tento jeden deň.
"Otvor! Prosím..."
Odomkol. Nemohol ho počúvať. Ešte by šla hore jeho mama a tým by sa to len zhoršilo. Sadol si za písací stôl a vzal si do ruky výkres, na ktorom bola veta z piesne. Radšej sa tváril, že pracuje na tom, aby výkres bol hodný pripnutia na stenu, zatiaľ čo Harry vošiel dnu a zavrel za sebou.
"Prečo si odtiaľ odišiel?"
Odpoveď neprichádzala.
"Hovorím s tebou."
"Prečo si mi nepovedal o tom, že odchádzaš?"
"Nemohol som. Teda... mohol, ale keď som to oznámil takto, mal som väčšiu pravdepodobnosť toho, že moji rodičia nebudú namietať a o to šlo."
"To si mohol rovno odísť bez slova..."
"Nemôžeš sa na mňa hnevať. Nemáš na to právo, Louis. T-ty by si snáď nevycestoval, keby si mohol?"
"Tak si mal vycestovať a nemal si sa tváriť, že ti záleží na tom, aby ma neignorovali. Vieš, tu to tak funguje už dlhú dobu a tvoje slovo, ktoré tu počúvam maximálne tak ja, to nezmení. Strápnil si ma."
"Č-čo, ja? Ja som ťa strápnil?! Aspoň sa o teba starám, narozdiel od nich a okrem toho, nie som tvoja hračka, aby si si ma držal stále pri tele. Kto by to bol povedal, že vieš byť aj sebecký." Nervózne si prehrabol vlasy a zvalil sa Louisovi na posteľ. Opäť to ticho. To nepríjemné ticho a predsa hluk z dvora. Skoro, akoby ich ani netrápilo, že oni dvaja odišli. Pravda. Ich to netrápi. Možno tak rodičov, no tí museli zostať, aby dali pozor na deti.
"Nie som sebecký. Len..."
"Len?"
"Len mám strach."
"A z čoho?"
"Kam to vlastne ideš?"
"Môžem si vybrať. Teda... musím si vybrať medzi Francúzskom, Španielskom a Austráliou."
"A čo si si vybral?"
"Neviem sa rozhodnúť medzi Francúzskom a Austráliou. Ale asi to bude Francúzsko, nech to aj rodičia nejako strávia. Okrem toho-"
"Okrem toho ešte čo?"
"Prvý prázdninový mesiac chcú so mnou a Gemmou pobehať čo najviac miest. Prepáč mi to, Lou."
"Takže len mesiac?"
"Hej... No taaak, bude to fajn, okay? Poď sem." Posunul sa, aby mal na posteli miesto aj Louis, ktorý vstal a ľahol si vedľa neho. Opatrne si položil hlavu na Harryho hruď a počúval tlkot jeho srdca. Ucítil nežný bozk vo vlasoch a snažil sa opäť o to isté, čo pred rokom. Snažil sa ucítiť to dokonalé zabudnutie.
Zotrvali tak, kým sa pomaly nezačalo stmievať. Tiché rozhovory a pár nesmelých bozkov do vlasov či na čelo. Vyzeralo to, ako perfektná alternatíva dokonalého večera, a predsa to tak nebolo.
"Povedz, Lou... nemáš notebook len na prácu?"
"Mama mi verila natoľko, že som si mohol sťahovať piesne. V mojom prípade klavírne sóla a soundtracky, ale... ja neviem ani ako som na tú pieseň natrafil. Nemusíš sa báť. Sociálne siete tam mám uzamknuté."
"Prečo sa ti tá pieseň tak páči?"
"Páči sa mi text."
"Ale veď-"
"Nie je tam nič z toho, čo by som za svoj život spoznal. Okrem tej vety, ale išlo hlavne o to, že tam nie je nič z toho, čo by ma mohlo nejako ovplyvniť. Mňa alebo moje myslenie."
"A to je dobre..."
"To je veľmi dobre, Harry. A po dlhej dobe to bola úžasná zmena. Je to ako dostať druhú šancu a tým zistiť, čo hľadám alebo čo mi chýba."
"Chýba ti niekedy rodina?"
"Harry... nezačínaj s tým. To, čo sa u nás deje, nemôžem ovplyvniť. Pripravil som ich o otca a som v podstate hanba rodiny. Je ťažké s tým žiť, a preto v tom nerátam s možnosťou nápravy. Tu už vlastne nejde nič opraviť. Otca im nevrátim. Jediné, čo môžem je, že si nájdem poriadnu prácu a pomôžem aspoň takým spôsobom mame."
"Ty si ich o otca nepripravil... A ja nemôžem odísť s vedomím, že tu zostaneš sám a-"
"Ale ja tu zostanem sám."
"To je skoro ako citové vydieranie, Louis Tomlinson."
"Nie. To je realita, Harry Styles. Mimochodom, máš v mobile ten soundtrack?"
"Prečo?"
"Potrebujem ho znova počuť."
"Môžeš si ho pustiť inokedy, ale ak mi dovolíš, vyberiem nejakú svoju pieseň s textom, ktorú počúvam. Môžem?"
"Pokiaľ nebude obsahovať niečo-"
"Nie, nebude, o to sa neboj." Harry sa len zasmial, vytiahol si zo zadného vrecka mobil a začal hľadať pieseň. Netrvalo to dlho a pustil ju (Eric Saade - Popular). Absolútne neobsahovala nič, čo by sa týkalo Louisa a už vôbec mu nesedela na Harryho. Ale bolo milé, ako sa snažil, aby sa vrátil spolu s textami do starých koľají. Aspoň tak ako mu to povoľovali jeho vlastné myšlienky.
"No, nie je to lepšie ako gril?"
"A ty si hladný, kučeravý chlapec?"
"Zoberiem nám odtiaľ niečo?"
"Ak to všetko nezjedli."
Harry sa pousmial nad trefnou poznámkou jeho kamaráta, venoval mu bozk na čelo a potom šiel dole. Celý tento dramatický deň vypálil lepšie, akoby ktokoľvek čakal.
No nikto netušil, že sa tým ešte veľa vecí zamotá.
