Tento diel nie je opravený, pretože Iku som nezastihla a moje deco Millie má teraz iné osobné záležitosti, ktoré sú podstatnejšie.
Každopádne verím, že aj tak sa to bude dať prečítať a snáď som to veľmi nepohnojila.
Všetko bolo odrazu tak otrasne predvídateľné. Začali sa diať veci, ktoré by každý náhodný pozorovateľ jednoducho dokázal predpovedať a nemusel by absolútne tušiť aké príbehy obaja chlapci skrývajú za závojom svojich osobností a alkoholu.
Takmer dva roky. Celé prázdniny oťukávania a dobývania sa jeden k druhému. Toľko chýb. Všetko to začalo horieť a náhle miznúť v zápale vášne utvrdenou bozkom. Bozkom, ktorý však nečakane inicioval Louis. Bozkom, ktorý bol zároveň známy i neznámy. Bozkom, ktorý bol o to prenikavejší, keď sa modrooký chlapec rukami najskôr zakvačil Harrymu do rozopnutej košele a potom mu ju ráznym silným ťahom rozopol, pričom pár gombíkov to nevydržalo. V Harrym to očividne vzbúrilo vlnu chtivosti, pretože bozkával Louisa omnoho naliehavejšie a tlačil ho k múru akoby mu mal utiecť. Držal ho okolo pása a celý svet prestal existovať. Bolo by mu dokonca jedno, keby sa na nich hocikto pozeral. Cítil z Louisa to isté a v hlave mu znel len hlas, ktorý otravne opakoval, že konečne má to, čo chcel. Konečne sa mu dostalo toho, čo naozaj potrebuje.
Po niekoľkých záhadne dlhých sekundách, ktoré obsahovali vlastne celý ten čas, čo sa poznajú a nevedeli si aj tak nájsť k sebe cestu, sa to pomyselné puto zmiernilo. Zadýchane na seba len hľadeli, skoro ako keby sa videli po prvý raz.
Harry chytil koncami prstov Louisa opatrne za bradu a potom mu venoval bozk na čelo. V celom tom geste bol nejaký ten kus strachu z toho, že si jeho starší kamarát nebude z tohto nič pamätať. Avšak Louis mu na to teraz už chladnými perami vtisol slabý bozk na pery a Harry vedel, že opak je pravdou. Budú si to pamätať obaja. A budú si to pamätať mimoriadne dobre.
Pracovne by to zatiaľ nazval začiatok konca.
*
Keď Louis Tomlinson opäť ležal vo svojej izbe s miernou bolesťou hlavy a pozoroval unavenými očami strop, uvedomil si, že má strach. V hlave mu zneli akési neznáme úryvky z piesní, ktoré náhodne objavil na internete a bodlo ho pri srdci. Prešlo toľko dní od momentu, keď si povedal, že už nikdy nebude môcť počúvať pesničky s normálnymi textami, pretože usúdil, že by ho deprimovali. A potom sa zjavil Harry.
Práve ten Harry, s ktorým sa včera v noci bozkával. Ten, o ktorom premýšľal ako o poblúznení, ba dokonca chvíľu o niekom, kto ho škaredo zradil. A teraz? Teraz je to ten Harry, ktorému dal z nejakého neznámeho dôvodu šancu.
Sľúbil, že vyriešia tú jeho zamilovanosť a ani len netušil, že sa to naozaj stane. Že jeho sľub neboli len prázdne slová, ktoré sa jednoducho smutným ľuďom hovoria.
Počul ako prichádza. Posadil sa a prikrývku si potiahol až ku krku, pretože mal v izbe otvorené okno a ten studený vzduch mu bol naozaj nepríjemný. Opakom toho bol jednoznačne práve osprchovaný Harry Styles vstupujúci do jeho izby vo vypožičaných veciach. Z pramienkov vlasov mu stekali kvapôčky teraz už studenej vody a ten nenormálne šťastný výraz aký nahodil, keď sa im stretli pohľady bol na nezaplatenie.
„Keď som sa ťa u nás doma pýtal na to, ako to vidíš, nemyslel som si, že hľadíš až tak ďaleko.“ Usmial sa a šiel zatvoriť okno.
„Tiež som o sebe netušil, že mám taký dobrý zrak. To mi môžeš veriť.“ Zamrmlal Louis a bol mu neskutočne vďačný, že namiesto neho šiel zavrieť tú hroznú vec. Bol by toho dodal viac, ale bol unavený a zaujímalo ho prečo sa Harry prechádza po jeho izbe so zatajeným dychom a obzeral si všetko, čo tam našiel. Akoby tam v živote nebol. Dôvod toho všetkého ho celkom prekvapil.
„Mali by sme to tu prerobiť...“
„Čo? Prečo? Chceš z toho spraviť zamilované hniezdočko plné našich spoločných fotiek?“ Nepovedal to nahnevane, skôr to naozaj nečakal. Vstal z postele a prikrývku mal stále na sebe ako dlhý plášť. Vyzeral mimoriadne vtipne, no Harry sa mu nesmial.
Obaja hľadeli na stenu nad Louisovým stolom, ktorá bola oblepená buď citátmi alebo úryvkami z pesničiek. Nič z toho netlačil. Všetko si vyrobil sám a na jednej strane mu bolo ľúto sa toho vzdať, ibaže na tej druhej mal Harry pravdu. Ľudia bežne robia menšie či väčšie kroky v živote a odstrániť pofidérnu výzdobu v izbe určite nie je jeden z tých veľkých posunov.
„Nemyslel som to tak. Nemusíme mať spolu jedinú fotku, ak ti to vadí. V tom problém nevidím. Skôr som mal na mysli to, že možno by si si nemal každý deň čítať všetky tie vety. Vieš... treba-„
„Teraz mi pripomínaš toho starého Harryho. Toho, ktorý mi chcel silou mocou riadiť život, len aby som sa mal čo najlepšie.“
„J-je to zlé?“ Bolo vidieť, že mladší chlapec má strach a dúfa, že nič nepokazil hneď na druhý deň.
„Nie.“ Usmial sa a pobozkal ho na líce. „Pekne tu rozmýšľaj ako by si moju izbu zmenil a ja idem do sprchy, dobre?“ Do rúk mu dal prikrývku, ktorá ako jediná zakrývala jeho nahé telo a pri odchode mal Harry možnosť hľadieť maximálne tak na Louisov odhalený zadok, kým sa dvere od kúpeľne nezavreli.
Trvalo to síce len pár minút, ale nakoniec to spracoval. Potlačil myšlienku vliezť za ním do sprchy, no v tom momente mu napadlo, že niečo tu nesedí. Niečo jednoducho nie je dobre. Netušil, čo to môže byť, ale cítil taký nepríjemný pocit, že také šťastie si nezaslúži. Alebo, že jednoducho za tým šťastím je niečo zlé až prehnité. Nehľadal to v sebe. Nie je z tých, ktorí by sa obviňovali za každú maličkosť, i keď si uvedomoval, že by možno mohol byť spúšťačom. Avšak nedokázal si pripustiť, že by mal chybu hľadať v Louisovi. Doslova sa z toho vynímala nedôvera a strach. A to aj napriek tomu, že zo dňa na deň spolu strávili noc a chystajú sa oznámiť svojmu okoliu, že spolu chodia.
Neočakávaný spád so sebou prináša aj neočakávané udalosti. A Harry neráta s tým, že by mohli byť pozitívne. I keď...
Po pár minútach úplne zavrhol svoje myšlienkové pochody a zase sa zadíval na Louisovu stenu a vlastne na celý priestor okolo seba. Nikdy nebol nejako zvlášť dobrý v prerábaní a tiež si pamätal všetky tie prudko pozitívne prehnané reakcie jeho, teraz už priateľa, keď si vešal po stenách citáty. Také hlúposti. Ako sa tým môže vôbec riadiť?
Opatrne ich všetky začal dávať dole. Nechcel ich nijako porušiť, pretože si s tým dal Louis určite veľa námahy. Pomaly sa vedľa notebooku robila kôpka papiera a na Harryho počudovanie priestory zívali prázdnotou. Otázkou zostávalo to, ako by mala vyzerať chlapčenská izba? Alebo ako oznámia ich vzťah svojim rodinám? Kamarátom? Prečo si tie veci nemohli povedať z očí do očí a radšej sa spolu vyspali? Od kedy začal Harry o Louisovi premýšľať ako o niekom, s kým môže spať? Stratil tým jeho priateľ svoju krehkosť?
Prečo sa to všetko deje?!
Slzy mu neprestali stekať po tvári ani v momente, keď ho Louis objal okolo pásu a pobozkal ho na krk.
