O dva týždne neskôr
Zmeny sa dejú neustále, no keď niekto upadne do stereotypu, ani zmeny ho už nezachránia. A práve toto bola ďalšia z myšlienok Louisa Tomlinsona. Od naozaj zvláštneho stretnutia s Harrym prešli presne dva týždne a aj keď mal jeho číslo uložené, a takmer každý večer držal v ruke telefón, nedokázal sa mu ozvať. A väčšinou to bol strach, ktorý ovládal jeho telo a všetky myšlienky.
V kútiku duše dúfal, že sa stretnú aspoň pri čistení lavíc, no potom mu to skôr prišlo akoby sa mu Harry vyhýbal. Že by aj svetielko poslednej nádeje úplne vyhaslo? Pretože to bolo viac, než pravdepodobné a tým sa zo začiatku šťastný okamih stal opäť jedným z tých smutných.
Čistá nádej prechádzala k hnevu. Hneval sa, že mu vôbec nejakú nádej Harry dal a že vôbec ešte niečo v jeho vnútri zaiskrilo a snažilo sa v ňom prebudiť dôveru v ľudí, ktorú ako si naivne navrával, stratil. Omyl. On ju stratil až teraz. Alebo si to aspoň myslel.
Po ďalšom nezáživnom dni v spoločnosti lavíc, ktoré akoby im privážali zo všetkých škôl v okolí, sa opäť vydal k zadným východom. Premýšľal, že by si ešte zapálil, ale keby ho pri jeho šťastí chytili, mal by len ďalší problém, a to nechcel. Dosť, čo to riskoval počas prestávok. Preto len skontroloval či je jeho lavica na mieste, keď sa o tom presvedčil, pokojne odišiel. Prechádzal presne tým istým miestom, na ktorom sa stretol s Harrym a v hlave sa mu odohrávali útržky jeho pádu, a potom ich rozhovoru. Zase to v ňom len prebudilo hnev a možno niekde na okraji aj smútok. Odrazu si bol istý, že už sa ďalšie stretnutie proste neodohrá a všetko bude tak ako predtým. Nezostane mu nič iné iba zabudnúť. Bude sa musieť spoliehať na to, že čas vylieči všetko, aj keď tomu absolútne neveril.
Preto sa radšej potuloval po meste, no dnes to akosi prehnal. Bolo mu jedno, že chvíľu svietilo slnko, potom zase fúkal silný vietor a nakoniec sa nenormálne rozpršalo. Nechával dopadať studené dažďové kvapky na svoje vychudnuté telo a myslel len na to, že opäť spolu s nebom plače aj on. Netušil ako, ale dostal sa na ulicu, ktorú absolútne nepoznal. A taktiež si bol istý, že tu asi nebude bývať niekto, kto má nižší plat, ako bol ten celoročný jeho mamky.
Avšak nebyť toho skurveného faktu, že za celý deň nič nezjedol a opäť mu prišlo zle, možno by sa z tej ulice dostal. Márne. Horko-ťažko sa odpratal na kraj cesty, aby ho nič nezrazilo a tam sa dal do drepu. Snažil sa nemyslieť na to, ako ho bolí žalúdok a ako sa mu chce zvracať.
"Louis? Louis Tomlinson? Do čerta, kamoš, čo tu robíš?"
"H-Harry? N-nie... nie, nechoď ku mne, ja-"
"Ty sa zase celý trasieš, Louis! Prečo nie si doma? Kriste, čo ti to napadlo?" Samozrejme ho neposlúchol a podišiel k nemu. Vzal jeho krehké premoknuté telo do náruče ako také malé nežné žieňa a niesol ho, podľa Louisa, nevedno kam. Najradšej by totiž v Harryho náručí zaspal a pokiaľ by to bolo možné, nikdy sa neprebral.
Ako obvykle sa to nesplnilo, no na druhej strane nebol to ani sen. Tentoraz, keď začal opäť poriadne vnímať, stál uprostred pomerne veľkej, očividne chlapčenskej izby. Cítil, ako z neho ešte stále kvapká voda a kým si miestnosť stihol poriadne poobzerať, vstúpil do nej Harry. Zavrel dvere a rozsvietil, čo bolo Louisovi na malý moment dosť nepríjemné, no nakoniec si jeho oči zvykli.
Ucítil, ako Harryho dlane pokryli jeho líca a takisto vnímal, ako tie obrovské zelené oči prepaľujú jeho modré až do samého vnútra. "Ukážem ti kúpeľňu, dobre? Napustím ti vaňu a chvíľku zostaneš v teplej vode, rozumieš?"
Louis prikývol na náznak súhlasu a nechal, aby mu vysoký chlapec pomohol zhodiť studené mokré veci z tela. Počkal, kým mu Harry napustí vaňu horúcou vodou a keď ho zavolal, pomaly sa presunul do kúpeľne.
