*vydesená z toho všetkého vynoveného na wattpade* *je rada, že vôbec VIE ako sa pridáva nový diel, omj*
Za korektúru všetci na čele so mnou poďakujeme Millz. <3 a~ uhm, ja sa ospravedlňujem za ten mimoriadne dlhý časový sklz, ktorý sa mi podaril predviesť. Wp na mňa kričí, že to bol mesiac, čo som naposledy pridala nový diel, takže tu to je. A nie... nie je to nič prevratné.
Každopádne mám cca premyslený koniec a ak sa niekomu chce vyjadriť k celej tejto poviedke, bola by som len rada. Možno ma to odradí od toho ukončiť ju zle.
Od stretnutia na futbalovom ihrisku Louis opäť priveľa premýšľal. Problém bol v tom, že nie nad Harrym alebo nad nimi dvoma ako celku. Hlavou mu vírili znepokojivé otázky ohľadom seba samotného.
Udialo sa priveľa vecí, a tak mu neustále spadalo na um to, prečo vlastne vo väčšine prípadov potláčal svoju zlú stránku? Od malička mu bolo jasné, že každý, naozaj každý človek zlú stránku má. Je to čosi ako kód, ktorý ľudí robí ľuďmi a je len na nich, ako s ním budú zaobchádzať. A preto tá zvedavosť. Akoby si začal pomaličky uvedomovať, že sa z neho stáva lepší človek, no problém je v tom, že nevie, či dokáže prijať svoju dobrú stránku. Vyzerá to skoro tak, ako keby sa s ňou nevedel vnútorne vyrovnať.
Až teraz sa myšlienkami začal dostávať k Harrymu. Pravdepodobne on bol ten spúšťač, ktorý v ňom vyvolal tieto otázky. Aj naňho mohol byť toľkokrát zlý a možno by to bolo omnoho úprimnejšie, ako povedať mu, že sa s jeho zamilovanosťou bude dať niečo robiť. Kŕmiť niekoho falošnými nádejami je skoro ako keby mu pomaly zabodával ihly do tela a po skončení mu vpustil do obehu jed, ktorý ho pomaly a nemilosrdne zabije.
Avšak bola to vôbec pravda? Naozaj sa s tým nedá absolútne nič robiť? Možno ešte posledná ihla pred vpustením jedu...
V tom momente mu aj žmurkanie robilo problém. Šlo to stále ťažšie a ťažšie a okrem toho by nemal len tupo hľadieť do stropu, ale mal by sa chystať na akúsi pofidérnu párty, ktorú usporadúva Harryho rodina pri príležitosti niečoho, čo dokázala Gemma, ale Louisovi to bolo jedno a Harry tam chcel nepozorovane osláviť to, že na začiatku roka odchádza. Prečo tam potreboval aj Louisa, to nechápal nikto, ale aby to nebolo nápadné, tak bola pozvaná celá ich rodina. Alebo to tak bolo od začiatku?
Každopádne ďalším problémom začínal byť Charlie. Človek by si myslel, že už ho nikdy neuvidí a bude mať od neho pokoj. A to aj napriek tomu, že teraz už vie aká je pravda. Vo všetkom vždy nastanú isté peripetie a tentoraz to bola Louisova dôvera. Nielen, že ju má dosť naškriepenú u Harryho, ale kto to kedy videl, aby opäť dôveroval človeku, ktorý mu v podstate spravil zo života peklo?
A tie jeho správy o tom, že chce vedieť ako sa má... Odrazu to Louisovi prišlo celé zle. I keď istú vec to uľahčovalo. Keby si mal vybrať medzi Charliem a Harrym, vybral by si Harryho a ak by na to nemal žiadny iný dôvod, tak by v tom bolo aspoň to, že by Charlieho jednoznačne nahneval. Do akej miery, to mu už bolo jedno, no hnev by tam bol.
Že by zlá stránka odrazu zapracovala naplno?
*
„Tak? Ako to vidíš?“ spýtal sa Harry, kvôli ktorému Louisovi takmer vypadol pohár z ruky, pretože od chrbta sa samozrejme pýta najlepšie, všakže.
„Čo máš na mysli?“ odpil si a tváril sa, že neutrpel menší infarkt z prekvapenia. Radšej hľadel pred seba na usmievajúcu sa Gemmu, rodičov a nejakých ľudí, ktorých absolútne nepoznal.
„Už sa nemusíš hrať na nedostupného, Louis. Nemienim sa ti vnucovať ani nič podobné a ak si si nevšimol, tak som ubral na písaní a aj na telefonovaní tvojej maličkosti.“
