Tentokrát bez väčšieho komentára, ale samozrejme poďakujem/e Ike. <3
Predtým, než mal v Harryho dome opäť nastať nekontrolovateľný chaos, poslal Louisovi len jednu pieseň (5 Seconds of Summer – Amnesia). Vlastne to bola jediná správa po ďalších dňoch, ktoré s ním skoro vôbec nekomunikoval. To, že mu občas odpísal na to ako sa má, a aj to klamal, podľa neho totiž konverzácia ani nebola. Nepridal k tomu žiadny komentár. Proste len chcel, aby si tú pieseň pustil, pretože isté časti až hrozivo reálne odpovedali jeho stavu, v ktorom sa nachádzal.
Bola to pravda. Proste by sa rád zobudil a zabudol by na všetko...
Po tom, čo sa celkom skamarátil s Liamom sa dohodli, že keď sa mu zase stane, že by Charlie chcel zvyšovať dokonalú reputáciu Harryho Stylesa, on niekam odprace celú rodinu, aby si to svoje Harry mohol odkrútiť bez väčšieho stresu. Vlastne to nebola tak celkom pravda. Stres mal stále i keď rozhodne nie kvôli rodine. Bol si istý, že keby došlo k nejakému karhaniu, Harry by bol na prvom mieste a ani by nemusel vedieť, za čo je vlastne trestaný. Každopádne bol Liamovi istým spôsobom vďačný, že aspoň on sa mu snaží zľahčiť situáciu, do ktorej sa ako taký idiot sám dostal a netušil, kedy sa z nej mieni vytiahnuť.
A potom tu bol Charlie, ktorý sa rozhodol, že opäť navštívi svoj najväčší triumf. Nebol by to on, keby sa chcel stretnúť za normálneho poobedného času niekde na verejnosti a očividne sa mu páčilo vysedávať v prepychovom dome Stylesovcov. Preto dnešok nebol odlišný od poslednej návštevy. Teda aspoň to si Harry myslel, kým neprešla približne hodina bez toho, aby sa mu do domu nahrnulo priveľa ľudí, ktorých nepozná.
„Dnes sa nebude nič konať?“ spýtal sa, keď už mu naozaj dralo nervy to ako pokojne Charlie vysedáva u nich na gauči a z nejakého, Harrymu neznámeho dôvodu, sa neprestal usmievať.
„Chcel by si, aby sa niečo konalo?“
„N-no ja... ja neviem. Ale väčšinou sem neprídeš len s tým, že si chceš u mňa sadnúť a tie tvoje prívesky si tu väčšinou len neobzerajú dekorácie mojej matky.“ Na oslovenie prívesky sa s nepekným výrazom v tvári naňho pozrel Eric, pričom Toby to úplne odignoroval.
„Nie sú to moje prívesky.“
„Pravda. Nemáš ich tu všetky.“
„Zase si nejaký drzý. Ale nemôžem povedať, že by sa mi to nepáčilo.“
„Mne sa nepáči to, že so mnou neustále flirtuješ.“
„Ja s tebou?“ Charlie sa zasmial na plné ústa, až to pôsobilo veľmi zlým hereckým výkonom.
„Na čo ste tu? A prečo tu nie je Zayn a Niall?“
„Zayn má pocit, že môže svojich kamarátov len tak odkopnúť a preto neprišiel. Ale to nie je podstatné. S ním si to môžem vydiskutovať aj neskôr. No a Niall... tomu som povedal nech ti sem privedie menšie prekvapenie. Škoda len, že sa mi zdalo, že to nerobil veľmi rád.“
„P-prekvapenie?“
Kým sa Harryho hlavou mohlo prehnať x y rôznych myšlienok, ktoré by obsahovali všetky možnosti toho, čo mal Charlie za lubom, v celom dome sa rozozvučal zvonček a tak ako vytvoril akúsi pomyselnú ranu do ticha, tak ten zvuk udrel aj Harrymu do uší. Bolo to nanajvýš nepríjemné a bol si istý, že teraz ho jeden z nich prinúti, aby šiel otvoriť. Nestalo sa tak. Kľučky od dverí sa ujal samotný Charlie a usmieval sa ešte viac, ak to bolo vôbec možné. V dome, ktorý ani nepatril jemu, privítal dvoch ľudí.
Harry okamžite rozpoznal o koho ide. Oproti tomu ako sa bál, že to budú jeho rodičia, bol tento strach minimálne desaťkrát väčší a mal pocit, že sa asi prebudil do nočnej mory. Pozerať sa do očí tomu najkrehkejšiemu a podľa jeho mienky najnevinnejšiemu stvoreniu ako sa mu hrôzou plnia oči, bol asi ten najhorší zážitok aký sa mu kedy stal.
Jasne a zreteľne sa prizeral tomu ako Niall Horan doviedol do jeho domu Louisa Tomlinsona. Bol si istý, že niekto niečo rozprával, ale on nepočul nič. Táto scéna nemala žiadny zvuk. Na prvých niekoľko sekúnd dokonca ani nemala obraz. Zatmenie pred očami bolo rýchlejšie ako samotná smrť a teraz už len vnímal ako sa rozbehol za starším chlapcom, ktorý sa po niekoľkých minútach otočil na päte a snažil sa z domu utiecť. Cítil ako sa mu v tom snažili zabrániť dvaja chlapci, ktorých mená bol pre Harryho jeden z mnoha nebadateľných problémov, ktoré momentálne mal. Nepodarilo sa im to. Akoby aj mohlo, keď práve pred ním utekala osoba, ktorá bola preňho ako šťastie v hmatateľnej podobe? Kto by si už len nechal utiecť šťastie? Hlúpa otázka...
„Louis! Louis, počkaj! Prosím...“
„A na čo mám ešte čakať?!“ Pred bránou sa prudko otočil, aby si videli do tváre.
„Ja-"
„Čo ty?! Chcel si, aby som sa cítil ako v nejakom veľmi zle spravenom dievčenskom filme, kde ešte ja... ja musím mať tú podrbanú rolu nešťastného dievčatka?! Keď si si chcel zo mňa robiť srandu, mal si mi to povedať skôr, než si dovolil, aby som sa na teba namotal! Ty ani len netušíš aké to je byť zlomený. Netušíš aké to je prežívať zo dňa na deň. Nemáš to odkiaľ vedieť. A ja som si myslel, že ma konečne postretlo niečo dobré. Očividne som sa zmýlil tak ako ešte nikdy v živote, Harry Styles! Dodrbať mi psychiku bolo pre teba asi niečo, čo si si neskutočne užíval a popri tom si svoje skvelé zážitky zdieľal s tamtým zkurvysynom! Keby som aspoň... keby som ho aspoň počúval... Niall mi vravel, že nestojíš za nič a ja som mu neveril. Neveril som mu, že by to bola pravda, ale... toto som naozaj nečakal.“
„Čo že urobil Niall?“
„Vidíš?! Ešte aj teraz sa zaoberáš tým, kto čo urobil a vyhýbaš sa tomu, aby si niečo k tomuto povedal! A vieš čo? Svoje piesne o tom ako sa cítiš si nabudúce nechaj pre seba! Počúvaj si ich, kým ti z toho textu nebude chcieť prasknúť hlava, pretože do týchto sračiek... do tých si sa dostal sám, Harry Styles. Z tohto sa už obviňovať nemienim," s týmito slovami Louis opustil dom a poriadne za sebou treskol bránou. Harry ešte videl ako si dáva na hlavu kapucňu a ruky do vreciek a naozaj nechcel myslieť na to, kam asi teraz Louis ide. Možno by sa za ním bol aj rozbehol, nebyť toho, že sa do toho pustil Charlie.
„Bravo, bravo, bravo! Tak predsa nie je až taký slaboch ako som si to o ňom naposledy myslel. Predsa si z neho niečo vykresal, milý Harry. To sa ti naozaj podarilo.“
Harry sa otočil k dverám, kde videl ako postáva Charlie a neprestajne mu na tvári pohrával ten odporný úsmev. Mal chuť od všetkého toho hnevu a smútku ísť za ním a minimálne mu rozdrbať ten otrasný ksicht, aby sa už nikdy viac nechcel na seba pozrieť do zrkadla. No ešte viac chcel od agresivity schytiť Nialla Horana a uškrtiť ho na mieste. Bez srandy. Nie metaforicky. Bol si istý, že teraz by toho bol schopný. Vykročil dopredu ráznym krokom, no medzi ním a Niallom stále stál Charlie.
„Ou, ou, ou, tak toto nie. Nedovolím ti, aby si sa ho dotkol. Ja sám by som mu teraz najradšej vrazil, ale sľúbil som mu, že keď sem privedie Tomlinsona, nechám ho ísť. A ver či never, Harry. Robíme to pre tvoje a Louisovo dobro.“
Harry sa musel len prizerať tomu ako Niall opúšťa jeho dom bez akéhokoľvek škrabanca či slova. Kým však odišiel, sľúbil mu, že si ho nájde a vyriadi si to s ním, keď už ho nebude mať kto ochraňovať. Aj napriek tomu, že už nemal dôvod prečo sa biť pre Louisa, stále mal pocit, že by ho možno ešte mohol získať späť. Alebo to možno bola len chabá nádej, v ktorú v kútiku svojej duše naivne dúfal.
„Toto malo byť to tvoje skurvené prekvapenie?!“
„Ešte mi za to budeš ďakovať. Ver mi... odrbávať Louisa Tomlinsona a robiť mu zo života peklo... taký jeden tu už bol a teraz sa za to neznáša viac ako si ktokoľvek môže myslieť. Nedovolím, aby sa taký našiel znova. Ou a... nabudúce, keď sa budeš chcieť pridať do nejakej partie, skús viac o sebe hovoriť. Totiž, nerád sa na poslednú chvíľu dozvedám, že si s niekým koho mám na muške trávil celý rok a potom mu robíš takéto veci. To sa nerobí.“
„T-ty-"
„Maj sa, Harry Styles. A premýšľaj nad sebou.“
