Možno mal Harry v niečom pravdu. Prečo by mal byť neustále svojou rodinou ignorovaný? Oni si museli všimnúť tú zásadnú zmenu v Louisovom správaní, no očividne ich to absolútne netrápilo. Samozrejme, až na mamu. Pani Tomlinsonovej toto neraz robilo obrovské starosti, no po tom, čo sa zoznámila s Harryho rodičmi, to akosi prestala toľko riešiť. Nie úplne, ale dalo by sa povedať, že povolila.
Oficiálne prebiehanie tretieho týždňa, počas ktorého bol Harry na dovolenke s rodinou a Louis sa snažil o zmeny, teda začal obyčajným osamelým sedením na záhradnej hojdačke, s cigaretou v ruke a premýšľaním o tom, prečo by mal byť stále svojimi súrodencami taký nenávidený.
Je jasné, že toho pokazil priveľa, no... všade sa učí a hovorí o tom, ako má rodina držať pri sebe a majú sa navzájom podržať a podporovať.
Škoda, že tu to nefunguje.
Ako na zavolanie sa však prihodila zvláštna vec. Z hojdačky mal výhľad na pomerne veľkú záhradu, no takisto odtiaľ dokázal zachytiť, ak niekto čo i len o trochu zvýšil hlas. A tak to bolo aj teraz. Zachytil hlas svojej sestry. Počul Lottie. Určite to bola ona. Musela to byť ona.
Vstal a rýchlym krokom šiel po úzkom chodníku pred dom. Stála tam ona a snažila sa zavrieť malú bránu, no nejaký zjavne podnapitý chlapec asi v jej veku tú bránu držal a stále čosi nezmyselné splietal.
"Hej! Hej, ty! Vypadni!" Postavil sa pred ňu a sotil doňho. Zdalo sa, že sa zľakol. Stačilo len poriadne zvýšiť hlas a zakročiť. Chlapec niečo zamrmlal a asi to boli nejaké nadávky, a potom odišiel. Louis ešte zahliadol, ako kopol do plechovky na zemi, a potom poriadne zavrel a zamkol bránku.
"Kto to bol?" otočil sa k Lottie s otázkou na perách.
"To nie je tvoja starosť."
"Ale áno, je! Mohol ti ublížiť a-"
"Netvár sa, že ťa to trápi, dobre? Nie je to tvoja starosť a ja nepotrebujem tvoju pomoc. Nedotkol by sa ma, pretože ako si si iste všimol, je biely deň."
Nevedel, čo jej mal na to povedať. Odrazu si uvedomil, že možno predsa len bola zase chyba v ňom. Absolútne sa nezaujímal o to, čo sa s jeho súrodencami robí. Vlastne si ich nevšímal rovnako ako si oni nevšímali jeho.
Možno si tak nevšíma aj Harryho, a preto nevedel to s tým seriálom...
"Nehovor to mame. Prosím..." Z myšlienok ho vytrhli jej slová. "Ja jej potom možno nepoviem, že stále fajčíš."
"Ona o tom vie."
"Myslí si, že kvôli Harrymu si prestal."
"Vážne?" To mu prišlo celkom smiešne vzhľadom k tomu, že veľakrát nefajčil len on, ale aj samotný Harry. Vraj tak odbúrava nadbytok stresu.
"Hej. Tak... nepovieš jej to?"
"Nie..."
Lottie s aspoň malou vďakou na tvári odišla dovnútra. Pre ňu toto možno nebolo také dôležité, ako pre Louisa, no... konečne po dlhej dobe na seba prehovorili. A aj vďaka tomuto menšiemu incidentu si toho zase viac začal uvedomovať.
Chvíľu ešte len nemo stál a premýšľal, no v momente, keď chcel ísť opäť dozadu na hojdačku, niekto zakričal jeho meno. Počul to jasne a zreteľne, tak ako počul hlas svojej sestry.
"Louis? Louis Tomlinson?"
Keď sa otočil, pozeral asi do tých najžiarivejších modrých očí, aké kedy videl. Bolo to akoby ho nimi ten chlapec omámil. Zhypnotizoval. Skrátka mu nedovoľovali sa čo i len pohnúť. Dokonca sa nepozastavoval nad tým, odkiaľ ho asi pozná.
"Á-áno? To budem asi ja."
"Ani si nevieš predstaviť, aký som rád, že som ťa zastihol vonku." Usmial sa naňho a Louis by prisahal, že v tom momente asi zabudol na všetko, čo sa doposiaľ dialo. Vlastne by pri tých očiach a úsmeve dokázal zabudnúť pravdepodobne na všetko.
"V-vážne?"
"No jasné! Zvoniť cudzím ľuďom... to by som asi nespravil. Mimochodom, som Niall." Stále sa doširoka usmieval a potom jednoducho odkráčal zase preč. Louis mal chvíľku podozrenie, že si to celé vymyslel. Že už mu asi chýba Harryho prítomnosť natoľko, že si ostatných kamarátov proste vymýšľa.
S pohľadom zabodnutým pred seba nakoniec nešiel k hojdačke, ale dovnútra do svojej izby. Absolútne nevnímal, čo sa dialo okolo neho. Zavrel sa tam a zvalil sa na posteľ. Čo to malo byť? Niall? A Niall aký? A odkiaľ ho poznal? A prečo bol taký milý? A na čo ho hľadal? O čom to vlastne celé bolo?!
V celom tom chaose, čo mu nastal v hlave vyvodil len jediný záver. Musí o tom niekomu povedať. A tým niekým bude určite Harry, keďže nikoho iného nemá. Mame o tom rozhodne nemieni hovoriť. Dobre si pamätá to, aká bola paranoidná, keď sa k nemu po tom všetkom, čo sa stalo, niekto čo i len priblížil. Doslova ho tým nakazila a on si tiež spomína, ako reagoval na Harryho. Tentoraz sa však chce zmeniť a chce, aby bol z neho niekto iný, takže žiadna paranoja. Nialla tu predtým nikdy nevidel a vzhľadom k tomu, že Louis rád pozoruje všetkých a všetko, takýto detail mu nemohol uniknúť. A to aj napriek tomu, že už toľko von nechodieval.
Šiel si teda sadnúť k notebooku a otvoril si skype. Napísal mu všetko podstatné a dokonca nezabudol vynechať záležitosť s Lottie. Po tom pohľade do najmodrejších očí to bolo dosť pravdepodobné, no našťastie sa tak nestalo.
*
"Prepáč, že som nezavolal skôr, ale rodičom z tých výletov totálne šibe. Stále by len niekam chodili a mňa to prestáva baviť. Dosť sa tu nudím."
"To je v pohode. Kde vlastne teraz ste?"
"Španielsko. Takže... nechceš mi vysvetliť, čo sa stalo?"
"Ty si tú správu nečítal?"
"Ale hej, čítal. Len znela ako od zamilovanej trinástky." Zasmial sa. No nebol to nejaký veselý smiech. Skôr trpký.
"To nie je vtipné, Harry. Mne sa toto nestáva často. Vlastne sa mi to ešte nikdy nestalo. A je to divné. Myslím ako... neznámy chlapec a poznal ma. Vedel, ako sa volám. A proste-"
"Čo tá Lottie?"
"Čo s ňou?"
"No nebavili ste sa už potom vôbec?"
"Nie je to teraz jedno?"
"Nie je. Nie je to vôbec jedno. Uvedomuješ si, že možno by si sa mohol znova normálne baviť so svojimi sestrami? A ty tu namiesto toho vyšiluješ z nejakého idiota."
"Povedal som ti, že s nimi to už nikdy nebude ako predtým. Neznášajú ma, tak na čo to kurva ešte riešiť?!"
"Musím ísť."
"Č-čože?"
"Je neskoro. Idem. Maj sa, Louis..."
