Ani na sekundu po tom, čo sa prebudil z neho nespustil zrak. Niall Horan stál pri svojej gitare a z diaľky pozoroval spiaceho Louisa Tomlinsona. Skúmal ten nevinný výjav v jeho posteli. To zľahka dýchajúce klbko, ktoré ani len netuší.
V rukách držal rannú kávu a snažil sa ignorovať detail, že mu išlo roztrhnúť hlavu. A tiež, že ráno určite nie je takmer pol jedenástej.
Niekde vo vnútri, niekde v hĺbke sa v ňom zmietali akési zvláštne pocity. Je to snáď svedomie, ktoré ho tak ťaží? Možno...
Avšak rozhodne sa Charlie nemôže dozvedieť, že spal vedľa Louisa. To by bolo neprijateľné.
A potom tu bol samotný Louis, ktorého nemal kto upozorniť na to, koľko je hodín. Nikto mu nedožičil skorý budíček, takže po tom, ako uvidel vedľa seba prázdne miesto, cítil sa trápne. Prudko sa obrátil na druhý bok a takmer spadol z postele.
"Bré ráno." Niall nahodil ten najprívetivejší výraz v tvári, aký len dokázal nahodiť popri bolesti hlavy a akejsi vnútornej vojne jeho pocitov.
"P-prečo si ma-"
"Nezobudil skôr? Neviem. Vyzeral si tak roztomilo." Došľaka! Prečo ten flirt, Niall?
"Ja... asi pôjdem do kúpeľne. Nechcem, aby si ma takto videl..."
Niall nechápal, no Louisovi chvíľu trvalo, kým zistil, kde sa nachádza a aj napriek tomu sa cítil, akoby bol opäť v Harryho izbe a na pokraji svojich síl. Zmoknutý a uzimený. Slabý a neschopný života. Horko - ťažko sa dostal do kúpeľne, no nakoniec to zvládol. Pri objavení kľúča vo dverách ho zaliala dávka šťastia a on sa tam zamkol. Zosunul sa popri nich a čakal, kým ustúpi aj ten hlúpy závrat.
Blondiak podišiel k dverám a priložil k nim ucho. Potom sa vzdialil.
"Si v poriadku?"
"Uhm... áno. Áno, som."
"Budeš raňajkovať?"
"Ja... nerád by som obťažoval. A-asi... asi sa len umyjem a pôjdem domov. Mama-"
"Mama ti práve volá, Louis."
"Nezdvíhaj to! Prosím."
"Tak fajn." Nechal mobil, kým dozvoní a potom odišiel dole, aby sa mohol najesť. Prakticky mu bolo jedno, že Louis nechce. Čím rýchlejšie bude preč, tým lepšie. Aj tak ešte nedostal presné inštrukcie od Charlieho, takže nevie, čo má robiť.
Asi po desiatich minútach sa Louis vrátil do prázdnej izby. Človek by si myslel, že celý dom dýcha tou neprirodzenou prázdnotou, no nebolo tomu tak. Bol si určite istý, že zdola počuje krik. Podľa hlasu vedel s presnosťou identifikovať, že to je Niall a jeho brat. Čo však nečakal, bol detský nárek a ženský hlas. Taký... melodický.
Radšej zatvoril dvere a vzal si do rúk mobil. Ďalšie preňho momentálne nepodstatné správy od Harryho. V prvom rade musel napísať mame, že je v poriadku a že sa nič vážne nestalo. V takejto situácií mu nezostávalo nič iné iba dúfať, že jeho mama z celého tohto nočného výjazdu nespraví tragédiu a že ho zase raz nezavrie v izbe.
*
"Louis William Tomlinson!" Prvé tri slová, ktoré si neželal počuť po príchode domov. Realita bola ako vždy iná. Avšak on musel zadržiavať smiech. Nevedel prečo, ale celá táto situácia mu prišla komická. Nemohol sa prestať sústrediť na to, že dostal číslo na Nialla. Prespal uňho. Bol s ním.
"Hneď som pri tebe, mami!" Vyzul sa a na chodbe stretol vyškerenú Fizzy, ktorá mala v rukách misku so zmrzlinou.
"Niekto tu má prúseeer." To bolo to jediné, na čo sa ako tá najlepšia sestra zmohla a potom jej nebolo.
Louis teda poslušne napochodoval do obývačky, kde sa práve jeho mama snažila utíšiť malú Doris. Avšak aj Ernie akosi vykrúcal perami a bolo vidno, že mu nie je po vôli byť osamote.
"Prosím ťa, vezmi si ho na ruky, lebo zase spustí."
Poslúchol a vzal si svojho jediného brata do náruče. Malý sa ho držal ako kliešť a Louisovi to prišlo tak nehorázne roztomilé, že mal pocit, akoby mu úsmev už nikdy nemal zísť z tváre. Teda to bolo do chvíle, kým sa nezačalo vypočúvanie.
"Kde si bol?"
"U Nialla."
"A to je zase kto?"
"To je... môj kamarát, mami."
"Louis-"
"Mami, nie. Viem presne, čo chceš povedať. Chceš zase vytiahnuť tú aféru spred roka, ale je to za mnou, jasné? Už sa nemienim dostať do zlej partie a nemienim zo seba robiť idiota."
"Ale veď... veď máš Harryho."
"Kriste... uvedomuješ si, že nie všetko sa točí len okolo neho? Pomohol mi, to áno. Ale to neznamená, že teraz mu budem zaviazaný do konca svojho mizerného života. Nemusí sa o mňa starať. Som starší a chcem mať svoj život. Nechcem, aby to bolo navždy Louis a Harry alebo Harry a Louis."
"Len aby si vedel, bojí sa o teba."
"Viem. Mal som tú možnosť prečítať si každú z tých sms-iek, ktoré mi napísal."
"Vážne netuším, akou zase premenou prechádzaš, ale nepozdáva sa mi to. Nebudem sa však s tebou hádať, keď tu mám malých."
"Aaale! Už dostávaš výplach?" Do miestnosti vošla vysmiata Lottie a ani trochu sa nesnažila zakryť svoj škodoradostný výraz v tvári.
"Nie," stroho odvetil Louis a podal jej do náručia brata.
"Aspoň, keby si neklamal," rypla si doňho zase.
"Lottie, nechaj Louisa na pokoji!" okríkla ju mama.
"Ale nie, mami. Len nech si to užíva. A keď už sme pri výplachu, čo keby si mame prezradila, ako ťa obťažoval ten chalan včera, hm? Odkiaľ, že si to išla?" ukončil svoju debatu a kým vbehol do svojej izby, počul už len nejasné nadávky od svojej mladšej sestry.
Treskol dverami a potom ešte kopol celou silou do postele. "Harry, Harry, Harry! Vo všetkom musí byť zamotaný ten skurvený Harry!"
Popri kopaní a nadávaní si neuvedomil, že niekto vošiel do jeho izby.
"Som rád, že ma spomínaš," chladne podotkol Harry Styles s rukami vo vreckách a s prísnym výrazom v tvári.
"Čo tu kurva rob-"
"Robím? Keby si si čítal všetko, čo som ti napísal, vedel by si, že sme prišli domov skôr. Predpokladám však, že si sa na to vykašľal."
"Čo robíš v mojej izbe?!"
"Predtým ti nevadilo, keď som sa náhle objavil u teba v izbe. To ti tú náhlu zmenu názoru vtisol do hlavy ten tvoj Niall?"
"Ty tomu nerozumieš."
"Áno? A čomu presne?" Podišiel k nemu a po prvý raz využil svoju výšku na to, aby sa na Louisa díval, ako na niekoho, kto mu je podriadený. Na niekoho, kto bude v jeho prítomnosti až bolestivo submisívny.
"Nepozeraj sa tak na mňa." Louis sklopil zrak. Zrazu sa strácal a naháňalo mu to strach.
"Čomu nerozumiem?" zopakoval Harry dôrazne.
"T-ty-"
"Čo ja?!" Chytil prudko Louisa za zápästia a nepríjemne silno mu ich stlačil. Modrooký ho nikdy predtým nevidel a hlavne nezažil takého rozrušeného. Ba priam až nahnevaného.
"Pusti ma, Harry! Bolí to!"
"Pýtam sa, čo ja?!"
