Výhovorka č.1: Dnešok bol naozaj zlý a preto diel je ešte horší. O oživenie sa snažím a snáď príde. Dúfajte so mnou.
Poďakovanie č.1: No napriek tomu, že bol dnešok zlý... Chcela by som sa poďakovať Hanulienke.
Ospravedlnenie č.1: Stiánovi.
Už istý čas Louis nemal možnosť navštíviť dom niekoho cudzieho. Harry sa, samozrejme, nepočíta. No mal akýsi zvláštny pocit niekde v bruchu, keď sedel na gauči v obývačke u Nialla. V rukách zvieral šálku plnú horúceho čaju a pomaličky z neho pil. Hodiny ukazovali krátko po jednej hodine ráno, ale on sa cítil pomerne čulo.
Keď do miestnosti vošiel starší chlap akosi nevedel odhadnúť, či to je otec, alebo brat, alebo nejaký iný príslušník rodiny. Vlastne, netušil, ako by mal asi túto podivnú situáciu okomentovať.
"T-ten čaj-"
"Hm?"
"Ten čaj je dobrý." Vážne povedal takú hlúposť?! Mohlo to byť ešte trápnejšie?
"Povedz... si Niallov kamarát?"
"A vy ste?" "Brat. Som jeho starší brat. Tak... kamarátiš sa s ním?"
"N-no... neviem, ako to vysvetliť. My... my sme sa teraz stretli náhodou a on... Mohol, mohol by som ísť za ním? Alebo teda chcel, aby som jeho mame povedal, že poslúchal. Ja viem, že je to hlúpe, ale celkom rád by som mu vyhovel."
"Čože?"
"No či by som-"
"Louis... voláš sa Louis, však?"
"Áno."
"Naša mama už druhý rok nie je medzi nami..."
"Preboha to... t-to ma mrzí. Ja som to nevede-"
"Asi by si mal ísť za ním. Choď hore a potom ho určite budeš počuť." Louis bez slova poslúchol. Myslel si, že to bude sranda. Opitý Niall vyzeral byť ako veľmi smiešny a zábavný Niall, ale opak bol pravdou.
Na poschodí zazrel izbu, kde boli pootvorené dvere, no keď vošiel, nikto tam nebol. Snáď stihol dobehnúť na záchod. Očividne áno.
Nestihol sa ani poriadne porozhliadnuť a Niall bol späť. Stále mu na tvári svietil široký úsmev. Akoby pred chvíľou neobjímal záchodovú misu. Problém bol v tom, že Louis po tom, čo sa dozvedel, už nedokázal byť taký uvoľnený a vysmiaty.
"Looouis, Louis, Louis, Lou, Looou a-"
"Prosím?"
"Pustíme si pesničku, dobre?"
"To by sme asi nemali. Je neskoro a nechceš predsa niekoho zobudiť, no nie?"
"Nieee. Nie, nie, nieee, ale vieš čooo?"
"Neviem, ale môžeš mi to povedať hneď potom, ako sa pekne osprchuješ a vyčistíš si zúbky, súhlasíš?"
"Čo za to dostanem?"
"Budeš mi môcť pustiť tú pieseň."
"A ďaleeej?"
"No, ja-"
"Zostaneš tu so mnooou?"
"To ako na noc?"
"Presne! Ánooo. Som rád, že súhlasíš." Louis ani len nemal možnosť namietať a Niall už bol v kúpeľni. Snažil sa nepanikáriť. A hlavne sa snažil nemyslieť na to, ako prebiehalo jeho dosť podobné stretnutie s Harrym. Toto tak nesmie skončiť. Určite nie.
Na odohnanie myšlienok si vytiahol mobil. Mohol by dať vedieť mame a možno by to aj urobil, keby tam nesvietilo, že mu písal jeho mladší kamarát.
Prepáč mi, že som zrušil ten hovor takým spôsobom. Neviem, čo to do mňa vošlo.
To bolo napísané asi hodinku po tom, čo sa istým spôsobom pohádali. Zvláštne, že si to Louis nevšimol.
Prosím odpíš mi. Potrebujem vedieť, či je to medzi nami v poriadku.
Zbláznil sa? Prečo okolo toho robí takú vedu? Veď sa dokopy nič nestalo.
Ja to naozaj nemyslím zle. Len sa o teba bojím. A teraz, keď neodpovedáš, sa bojím ešte viac.
Ozvi sa mi, okay? Mám ťa rád, Louis. Pamätaj si to.
Nemal mu za zlé, že sa oňho toľko staral, no občas to preháňa. I keď je pravda, že možno keby nebolo tejto podivnej príhody s Niallom, bral by to úplne inak. No stalo sa to, čo sa stalo a pravdepodobne to tak malo byť.
Avšak z nejakého neznámeho dôvodu Louis neodpísal. Možno akoby mal potrebu nechať Harryho čakať. Trpieť. Ako odplatu za to, čo spravil. Aj keď v podstate sa vážne nič nestalo. Odložil mobil na nočný stolík, ktorý mal Niall pri posteli. Všimol si gitaru položenú pri písacom stole a potom už len typický chlapčenský neporiadok, ktorý doteraz absolútne nevnímal.
Chcel si sadnúť na zem a možno vziať do rúk nástroj, no nestihol to. Tomu blond chlapcovi to ani pri toľkom alkohole netrvalo nejako extrémne dlho. Zvláštne. Možno iba rozprávanie z cesty mu ide tak dobre.
"Som tuuu. Zúbky čisté, voniam ako bábätko a dokonca som si dal pyžamko."
"Používaš tie zdrobneniny schválne?"
"Nieee," zasmial sa a šiel zavrieť dvere.
"Chceš aj ty pyžamko?"
"J-ja... nie. Ja som v pohode." Nechal ho, kým si ľahne do postele a potom si vedľa len sadol, na čo sa začal blondiak nehorázne smiať, takže aj tak nakoniec ležali vedľa seba.
Uvedomenie si faktu, že je vedľa niekoho, koho nepozná vlastne ani deň bolo rýchlejšie, ako predpokladal. To sa o Niallovi povedať nedalo. Trocha stíchol a očividne mu už zase nebolo najlepšie, no na výjazd to nevyzeralo. Radšej vzal slúchadlá, jedno si dal do ucha on a druhé podal Louisovi. A tomu ani len nenapadlo, že vzhľadom k tomu, aký vzťah mal doteraz k piesňam, by sa toho mal strániť.
Nechal sa unášať. Dalo by sa tvrdiť, že tie slová (Yolanda Adams - I believe) k nemu prichádzali ľahko ako vánok.
Možno sa práve teraz rozhodol, aký ďalší nápis bude zdobiť jeho stenu.
