Kým sa záležitosť s Harryho výmenným pobytom v zahraničí a jeho, vraj prehnanou starostlivosťou o Louisa, ktorý je vraj v poriadku a nič sa mu tu nestane, uležala, prešlo niekoľko dní.
Samotný Louis to nebral nejako tragicky. Možno bol trochu mimo z rozlúčky s Harrym predtým, než jeho kamarát aj s rodinou vycestovali a on ho vlastne celý prázdninový mesiac neuvidí, no neovplyvnilo ho to do takej miery, aby to neustál. Predsa sa mu už diali aj horšie veci.
Práve naopak. Niečo v jeho hlave mu odrazu šepkalo, že by sa tomu mal postaviť. Je to už celý rok, čo nedokázal žiť bez Harryho pomoci. A to aj napriek faktu, že predtým, ako ho stretol, dokázal nejako prežívať.
Najlepším riešením celej tejto situácie teda bolo to, že sa vráti do nie tak celkom starých koľají a začal to spôsobom celkom obyčajným. Nekonečný rozhovor s jeho mamkou bol síce plný dospelých rečí, no tentoraz to bolo iné.
Konečne totiž začal hľadať nejaký smer. Cestu, ktorou by sa mohol vydať bez toho, aby opäť nespravil toľko chýb.
Počas prvých dvoch prázdninových týždňov sa rozhodol pozmeniť vzhľad svojej izby. Miesto, kde trávi vlastne takmer všetok svoj voľný čas a takisto potreboval pozmeniť to, ako na ľudí pôsobí on. Musel skrátka zahodiť starého Louisa za seba a privítať nového a lepšieho Louisa.
"Tak... ako tráviš prázdniny?"
"Prvé dva týždne som trávil prehováraním mamky, aby mi dovolila nainštalovať si skype, kvôli hovorom s tebou a okrem toho sa snažím postaviť na nohy," odpovedal pokojne Louis, zatiaľ čo dokončoval nápis na výkrese.
"Prepáč. Keby som vedel, že to bude problém, tak-"
"Nie. Neospravedlňuj sa, dobre? Nie je to tvoja vina. Okrem toho je to celkom užitočná súčasť tej mojej premeny. Skype je dobrá vec a ja som dospelý, takže mi to nemôže zakázať. Alebo by už aspoň nemala..."
"Premeny? Znieš ako-"
"Vlkolak?"
"Trochu," zasmial sa Harry. "Takže, o čo ide?"
"Potrebujem sa postaviť na vlastné nohy. Možno, že je to tak lepšie, že si teraz preč. Chápeš... mám priestor sa realizovať. A aj tak na mňa dávaš aspoň takto pozor."
"Nechceš sa ma zbaviť, však nie?"
"Nie! Potrebujem ťa. Ale... takisto sa potrebujem postarať o mamu. Chcem si nájsť nejakú prácu. A-ale to je teraz jedno. Čo ty? Ako prázdninuješ?"
"No... za pár dní odchádzame z Talianska. Je tu fajn, ale... chýbaš mi..."
Louis prestal na chvíľku kresliť a usmieval sa do webkamery ako malé dieťa, ktorému práve kúpili hračku. Možno by aj niečo povedal, keby mu do izby nevošla mama s tým, že by už mal ísť spať. Hneď na to, ako sa zbavil jej prítomnosti a ona zabuchla dvere, znova sa otočil k monitoru.
"Aj ty mi chýbaš. Veľmi. A-ale ako si počul, už musím končiť, tak... t-tak zase zajtra."
"To je samozrejmosť. Ešte čakaj sms, dobre, krpec?"
"Fajn. Ale nehovor mi krpec!"
Tieto kamarátske hádky sa Louisovi vlastne páčili. Dodávali mu pocit, že aj on sa vie ešte stále baviť. Okrem toho je dosť možné, že by Harrymu dokázal odpustiť všetko, a to už je čo povedať. Ten vysoký chlapec mu prirástol k srdcu naozaj zvláštnym spôsobom. No rozhodne nemal čas sa tým zaoberať nejako do hĺbky. Keby to bolo dôležité, určite by sa o tom s Harrym porozprávali už skôr.
*
A zatiaľ čo Louis Tomlinson mienil zmeniť svoj život od základov, na druhej strane mesta v jednom z tých starých bytov, v ktorých žili osoby približne v Louisovom veku, sa konala párty. Bola by celkom obyčajná, keby sa tam nemienil dostať každý, kto túžil čo i len po krátkom pohľade Charlieho Stuarta. Po tom, čo zaistil víťazstvá školskému futbalovému tímu a po tom, čo sa mu nejako zázračne podarilo vykopnúť gaya z tadiaľ, kam nepatrí, ho všetci zbožňovali. Možno až na jeho bývalú priateľku. Doteraz nepochopila, ako ho môžu všetci tak bezhlavo obdivovať, a pritom je už tomu rok! Samozrejme sa nedostavila. Ale jemu to bolo aj tak jedno.
Podstatné bolo, že bude mať okolo seba svoju taktiež dobre známu partiu kamarátov. Počínajúc od Zayna Malika, cez Tobyho Williamsa, Erica Harrisa, končiac pri najnovšom členovi, Niallovi Horanovi. A práve kvôli tomu malému blond chlapcovi sem Charlie vôbec dorazil. Zachcelo sa mu opäť využiť tej detskej nevinnosti, ktorú v ňom zahliadol.
"Heeej, tu sme!" zakričal naňho, keď vošiel dovnútra a oni už mali obsadenú pravdepodobne jedinú a najpohodlnejšiu pohovku v byte. "Tak ako?"
"Skvele! Netušil som, že keď sa prisťahujeme, bude to tu také super." Vzal si od Erica plechovku piva a rozhliadal sa okolo seba, kým naňho Charlie znova prehovoril.
"A bude to ešte lepšie! Mám totiž pre teba na prázdniny takú prácu."
Niall spozornel a presne tak aj Toby s Ericom. Jediný Zayn nemal o to akosi záujem. Bol dosť známy tým, že jediné, o čo sa staral, bolo to, či má dostatok cigariet. Inak mal dokonale flegmatickú povahu a celkovo Charlieho nebral ako autoritu. Vlastne nebral ako autoritu nikoho.
"Prácu? T-to má byť ako... ako nejaký test, aby som sa dostal do partie?"
"Nerobme z toho americký film, dobre?" zaškeril sa Charlie. "Potrebujem, aby si mi zistil nejaké veci o jednom chalanovi. Boli sme... boli sme kamaráti a prestal sa mi ozývať."
"A prečo si to o tom chalanovi nezistíš sám?" prehovoril Zayn.
"Pretože by so mnou nechcel komunikovať," precedil Charlie a vrhol po Zaynovi škaredý pohľad. "Tak spravíš to?"
"N-no jasné. Len mi povedz, o koho ide."
"Poznáš chalana s menom Louis Tomlinson?"
"Kurva, Charlie, prestaň už s tým," okríkol ho Zayn.
"Choď si radšej zapáliť."
"Trhni si." Vložil si do úst cigaretu a šiel radšej von, než by mal počúvať jeho reči.
"Tak poznáš Tomlinsona?"
"Nie. Zabudol si? Vravel som predsa, že som sa prisťahoval."
"Tak to je práca presne pre teba."
