Ničiteľ

6. Kapitola

Ešteže sedím. To nemôže myslieť vážne. Dva roky sa neozve a keď sa opäť stretneme, jeho zaujíma kde je prsteň, ktorým ma požiadal o ruku? Stisla som si kolená, aby sa mi netriasli. Už len dúfať, že sa mi nebude triasť hlas.

,,Dala som ho do záložne."

A z tých peňazí som kúpila postieľku pre Hanu. To už ale nemusí vedieť. Nemusí o Hane vedieť vôbec. Nezaslúži si ju. Jeon otvoril ústa, no nič nepovedal. Zložil si ruky do lona a pomaly prikývol.

,,Aha. Dobre, len to som chcel. Máš nejakú otázku, na ktorú by si chcela odpoveď, alebo sa vrátime k tomu, že si vykáme a nepoznáme sa?"

Myslím, že som ho vlastne nikdy poriadne nepoznala, takže v tom nie je rozdiel. Ale keď už mám tú šancu, tak sa ho konečne spýtam to, čo ma vždy tajne zožieralo. Vyschlo mi v hrdle. Teraz nebudem schopná slov? Nie, musím sa premôcť. Zaslúžim si vedieť to.

,,Prečo si odišiel?"

Takmer som sa rozplakala. Dúfala som, že to mám za sebou. Kdeže. Vždy sa to so mnou bude ťahať. Nezbavím sa toho.

,,Nenapísal som to jasne? Nefungovalo by nám to," povedal ako robot, ktorý je naprogramovaný takto odpovedať.

Cvičil si tie slová pre prípad, že by som sa pýtala? Uštipla som sa do ruky, aby som sa upokojila. Prišla dobre známa triaška a potreba kričať a plakať. Tým by som mu len urobila láskavosť. Je to za tebou, Mina. Je to za tebou, posunula si sa ďalej.

,,Nemohol si mi to povedať do očí? Ešte pred svadbou?"

,,To už je viac otázok. Ja som povedal otázku, teda jednu, drahá," uškrnul sa a vtedy som stratila kontrolu nad slzami, ktoré sa mi tlačili do očí.

Kopla som do jeho stola. Ten sa posunul a udrel Jeona do kolien. Zakňučal od bolesti a odsunul stôl na jeho pôvodné miesto.

,,Nevolaj ma drahá, jasné?! Mal si na to možnosť, ktorú si ale sám zahodil, Jeon! Nabudúce buď aspoň chlap a postav sa veciam čelom, nie cez posratú správu!" vykríkla som nahnevane a vstala.

Ani som nečakala na jeho reakciu. Vrátila som sa do svojej kancelárie a posadila sa. Zavrčala som a hodila na zem prvú vec, ktorá mi prišla pod ruku, stojan na perá. Potichu som fňukala a zbierala zo zeme rozsypané písacie pomôcky. Trochu sa mi uľavilo, ale nie dosť.

Zvyšok dňa som sa snažila sústrediť len na prácu, na nič iné. Pomohlo mi to upokojiť svoju myseľ, no stále som sa trochu triasla. Nechcela som nič iné, len ísť domov a hodiť sa do postele. Bola som neskutočne šťastná, keď prišiel čas odísť.

Z kancelárie som vyšla akurát vtedy ako Jeon. Moje šťastie, alebo skôr smola. Čosi mi chcel povedať, ale nevnímala som ho. Upaľovala som preč. Pri recepcii som sa ešte rozlúčila s Jisoo, Chanyeol tu už nebol. Vyšla som vonku a poriadne sa nadýchla čerstvého vzduchu.

,,Volal som na vás," ozval sa spoza mňa hlas, ktorý som začala čoraz viac nenávidieť.

Otočila som sa k Jeonovi a venovala mu nenávistný pohľad. Rozplakal ma, čo viac ešte chcel?

,,Pracovná doba sa už skončila," pripomenula som mu.

Je taký blbý, že si to neuvedomil. Hlupák. Debil. Idiot.

,,To mi je jasné. Len som vás chcel oboznámiť s niečím, čo pani Jun nespomenula."

Jeho úsmev sa mi nepáčil. Ani ten jeho zvláštny pohľad.

,,A to je?" spýtala som sa váhavo.

,,O mesiac sa koná firemná oslava. Ako moja asistentka tam musíte byť."

Firemná oslava? Pani Jun mi naozaj nič také nespomenula. Výborne. Byť na oslave s týmto pajácom je to posledné, po čom túžim. Čo odo mňa teraz čaká? Asi ďalší môj kolaps. Dýchaj, Mina. Dýchaj.

,,To je všetko?"

Jeon nadvihol obočie a premeral si ma. Chcem mu vypichnúť oči.

,,Potrebujete odviezť domov?"

,,Nie, ďakujem. Zvládnem to sama."

,,Vždy si bola samostatná. A tvrdohlavá," zasmial sa a natiahol ku mne ruku.

Ustúpila som a znechutene naňho fľochla. O čo mu vôbec ide? Najprv ma zjazdí za to, že som musela čakať na jeho sendvič, potom spomenie minulosť aj keď bol za to, aby sme na to zabudli a teraz toto? Hrabe mu, a to kvalitne.

,,Láskavo sa rozhodni či mi chceš vykať alebo tykať. Nechcel si sa tváriť akoby nič? Stoj si za svojím, lebo vyzeráš dosť úboho."

Akoby mi padol kameň zo srdca. Uvoľnila som sa a vybrala sa domov. Nebudem predsa stáť na ulici pri ňom. Musím ešte zavolať pánovi Byunovi a vyjasniť si tieto pracovné podmienky.

,,Neviem kto sa mi zložil v kancelárii kvôli jednému slovu. Tak kto je úbohý?" volal za mnou ešte.

Domov som behala akoby ma prenasledoval nejaký démon. A aj prenasledoval. Démon minulosti, ktorú sme zdieľali. Všetky pekné spomienky sa mi vtedy zmenili na nočné mory. Mal ostať tam, kam odišiel. Prečo sa vrátil?