Ničiteľ

28. Kapitola

Celý deň som sa usmievala ako slniečko na hnoji. Od nikoho som nepočula nepríjemné poznámky a Jungkook mi nedal takmer žiadnu prácu. Neustále však na mňa kútikom oka pozeral, takže namiesto ťukania do klávesnice som sa usmievala a červenala ako školáčka. Samozrejme, večer trval na tom, že ma vezme domov.

,,Čo by si povedala na pozvanie na večeru?" začal nenápadne.

,,Zajtra po práci by som ťa niekam vzal a urobili by sme si pekný večer."

,,To by sa mi páčilo, ale zajtra idem navštíviť Namjoona a Jiwon, budú tam všetci. Okrem toho, kde by som dala Hanu? Od Bomi je veľmi milé, že na ňu dáva pozor, ale nemôžem od nej čakať, že bude čakať celú noc kedy si po ňu prídem."

Jungkook nespokojne zvraštil nos, ale chápavo prikývol. Srdce mi len tak poskočilo v hrudi. Fakt sa snažil. Cesta k Bomi prebiehala celkom príjemne. Nepríjemné to začalo byť až keď sme obaja vystúpili, zaklopali na dvere a tie nám otvorila uplakaná Bomi. Rýchlo si utrela slzy, ani sa nepokúšala skryť za nejaký falošný úsmev.

,,Bomi, čo sa stalo? Si v poriadku? Kde je Hana?" zasypala som ju otázkami, kým mi hlavou prebehli najhoršie možné scenáre.

Bomi sa len postavila nabok a naznačila nám, nech ideme ďalej. 

,,Mami!"

Hana sa ku mne nadšene rozbehla a silno ma objala. Okamžite som ju vzala na ruky a s Jungkookom sme ju prezreli, ale vyzerala byť v poriadku. Pozrela som na Bomi a na slzy, ktoré stále ronila. Moja zlatá, máš mi čo vysvetľovať.

,,Jungkook, kľudne choď domov. Ja ešte na chvíľu ostanem pri Bomi," povedala som, na čo sa on aj Hana zatvárili dosť pohrebne.

,,Nechoď," zakňučala Hana a natiahla k nemu ruku.

Jungkook si ju k sebe bez váhania vzal a silno ju objal. Nesmierne mu to pristalo s dieťaťom na rukách.

,,Čo keby sme s Hanou počkali v aute?"

Než som stihla namietať, Hana pri zmienke auta začala prikyvovať ako jedno z tých zvieratiek, ktoré majú vodiči autobusov. A Jungkook bol pripravený argumentovať svoj vynikajúci nápad.

,,Nenechám ťa predsa tak neskoro ísť domov samú. A ešte s malým dieťaťom. My počkáme, však moja?"

,,Áno, my budeme v aute."

Niečo mi hovorí, že Hana by chcela všetky tie gombíky stláčať a vyhodiť auto do vzduchu. Napokon som teda súhlasila. Hana a Jungkook sa pobrali do auta. Ja som zavrela dvere a vážne si premerala moju najlepšiu kamarátku pohľadom. Jemne som ju chytila za ruku a dotiahla som ju na gauč.

,,Čo sa deje?"

Jedinou odpoveďou bolo ticho. Pretočila som očami a oprela sa.

,,Vieš, že neodídem kým mi nepovieš čo sa deje."

,,Odišiel."

Bomi sa hodila na gauč ako bábika, ktorú niekto len tak pohodil. Odišiel? Až teraz som si všimla, že Yoongi tu nebol a nemyslím si, že som si všimla jeho auto. Tak bože, Namjoon mu zas pridelil nejakú robotu. Čo ju to tak vzalo?

,,Ale no tak, veď v jednom kuse chodí robiť tie svoje prkotiny. Prečo ťa to zrazu tak vzalo?"

,,Mina, on odišiel navždy. Zbalil si veci a odišiel," opravila ma Bomi tichým a zničeným hlasom.

Otvorila som ústa dokorán a snažila sa to pochopiť. Yoongi ju opustil? Ako sa môže dokonalý pár ako oni dvaja rozísť len tak? Stalo sa to už v minulosti, ale malo to vážny dôvod.

,,Ako to? Možno je to ako vtedy, že ťa chce chrániť, lebo.."

Bomi moje pokusy zľahčiť túto vážnu záležitosť odbila odfrknutím. Utrela si slzy a následne si tvár zakryla vankúšom. Wow, vôbec ťa nevidím, moja. Úžasná taktika na vyrovnanie sa s rozchodom, tváriš sa, že si deka na gauči.

,,Kiež by to tak bolo, Mina. Začala som sa s ním rozprávať o rodine a deťoch a zistila som, že obaja chceme niečo úplne iné. On nechce rodinu, zato ja áno a veľmi dobre to vedel. Tak prečo mi nič nepovedal skôr?"

Dokázala som ju pochopiť. Zabijak Titaniku mohol naozaj skôr otvoriť tú svoju malú papuľku a potopiť ďalšiu loď, ale to by sme od neho chceli veľa. Povzdychla som si a pokúsila sa Bomi nejak objať, lebo som nevedela ako inak jej môžem byť nápomocná. Lenže slečna sa hrala na deku od babky, takže to nebolo jednoduché.

,,Možno je to tak lepšie," povzdychla si do vankúša.

,,Myslíš?"

,,No, vlastne ani neviem. Potrebujem trochu času osamote, aby som si to všetko v hlave urovnala."

Inými slovami, mám sa pobrať k svojej dcére, ktorá už určite stihla pokaziť Kookovi auto.

,,Keby sa niečo dialo, zavolaj mi. Zajtra ti Hanu neprinesiem, potrebuješ oddych."

,,Nie, nie, nie," začala Bomi namietať.

,,Malú môžeš kľudne priniesť..."

,,Bomi, aspoň na pár dní si daj pauzu od všetkého."

Bomi si povzdychla, no prikývla a po ceste k dverám mi sľúbila, že mi bude denne volať o tom ako jej je. Aj tak viem, že mi nepovie rovno ako na hovno sa cíti. A jej asi tiež zamlčím aký hnev zrazu cítim k Ľadíkovi Minovi. Nasadla som do auta, ktoré bolo prekvapivo v poriadku. Hana sedela Jungkookovi na nohách a hrala sa s volantom.

,,Neboj, nenabúra," zasmial sa Kook nad mojím výrazom.

,,Čo Bomi?"

,,O tom by som hovorila neskôr. Najprv poďme domov."

Kook prikývol a zdvihol Hanu, aby ju posadil dozadu. Rukami však stále zvierala volant a nespokojne mrnčala. Snažila som sa jej nejak stiahnuť ruky z volantu, ale nepúšťala sa.

,,Chcem šoférovať," opakovala ako pokazená platňa.

,,Hana Masonová, už aj sadaj dozadu! Malé deti nemôžu šoférovať," upozornila som ju a asi prvýkrát som na ňu zvýšila hlas.

S Hanou to ani nehlo. Urobila na nás psie očká a Jungkook, ktorý mal takúto skúsenosť prvýkrát, sa poddal ako totálny začiatočník.

,,Ocko niečo vymyslí," sľuboval jej a pripútal sa tak, že pás šiel aj cez ňu.

,,Jungkook, už aj daj to dieťa dozadu," varovala som ho.

Jungkook mi pozrel do očí. Videla som ako mu v hlave prebiehali výpočty a kalkulácie toho ako veľmi ho zabijem ak urobí to čo si myslím, že sa chystal urobiť. Stiahol líca a našpúlil pery, čo asi malo odviesť moju pozornosť, ale potom mi došlo, že to bol len jeho úškrn. 

,,Jeon Jungkook, nepováž sa."

Opovážil sa. Naštartoval a dupol na plyn. Hana nadšene výskala a za jeho asistencie točila volantom. Ja som sa medzitým rýchlo snažila pripútať a svoj nesúhlas s touto situáciou som dávala najavo hlasným krikom.

Hello, I am back, babes. Enjoy.
Kookov výraz, keď sa opovážil šoférovať s dieťaťom. Všetci vieme, že je to tento.