Ničiteľ

30. Kapitola

Tak sa stalo, že ráno ma Jungkook viezol do práce a Hana, ktorá si vzala papiere a farbičky, aby do kancelárie zapadla, sa tešila do práce, hoci nevedela, že o pár rokov neskôr bude mať k tomuto slovu odpor.

Ako vysvetlím ľuďom, že ma Jungkook vzal do práce s dieťaťom? Čo mám robiť keď zistia, že je jej otcom? Bože dobrý, nemala som s tým súhlasiť, ale ja proste musím mať slabosť pri ľuďoch s génom Jeon. Mala by som si otrepať hlavu o dvere auta.

,,Hlavne nemysli na to čo povedia druhí."

Jungkook, kde si sa naučil tajom a kúzlam telepatie?

,,Veľmi dobre ťa poznám. Ak budú mať nejaké reči, ja sa o to postarám," sľúbil mi ten vševediaci sexy pán Zajko a stisol mi ruku.

,,Tak dobre," prikývla som.

Zastavili sme a vystúpili. Hanu som si vzala na ruky a s Jungkookom po boku som vstúpila do budovy. Takmer každý zamestnanec mal po boku dieťa, či už väčšie alebo menšie. Dokonca aj Jisoo mala pri sebe malého chlapčeka.

,,Dobré ráno," pozdravila nás milo.

Nejak skoro zabudla ako o nás klebetila.

,,Dobré," odzdravila som slušne, Jungkook ju ignoroval.

Ukázala som na chlapčeka, na čo sa Jisoo usmiala.

,,To je môj bratranec Jaebum. Pekne sa pozdrav."

Chlapček nás hanblivo pozdravil. Bratranec? Celkom zlatý, len nech nešíri klebety.

,,To je tvoja dcérka? Bože, tá je rozkošná!"

Jisoo sa postavila a chystala sa Hanu objať. Zamračila som sa a chystala som sa tomu zabrániť, ale nebolo treba. Jungkook sa pred nás postavil a ukázal Jisoo jej pracovné miesto.

,,Pekne sa vráťte k práci. Neplatím vás za to, aby ste tu pišťali."

,,Á-áno, pán Jeon, prepáčte. A je pravda, čo ste písali v tej správe? Každý dostane zvýšený plat, ak prinesie dieťa?"

,,Máte pocit, že svojim zamestnancom posielam nepravdivé správy? Kde si myslíte, že ste, v nejakom kurníku?! Padajte už pracovať, inak vám strhnem celú výplatu!"

To už Jisoo bežala naspäť na svoje miesto. Hana sa ma chytila pevnejšie, doteraz veľmi nevidela Kooka kričať, ale nezdalo sa, že by ju to vydesilo až k slzám. Pobrali sme sa do našej kancelárie. Hanu som položila na zem, aby sa tu mohla na všetko vynadívať.

,,Je to tu veľké," žasla.

Kook ju vzal na ruky, aby jej ukázal výhľad z okna.

,,A celé je to tvoje," usmial sa na ňu.

,,Jungkook, nehovor jej hlúposti."

,,Aké hlúposti, há? Celá firma je moja a čo je moje je prakticky aj jej. Raz to po mne aj tak zdedí."

Na chvíľu sa mi zastavil dych. Nemyslí až príliš do budúcna? Pokrútila som hlavou a sadla si za svoj stôl. Jungkook pritiahol k svojmu stolu kreslo, do ktorého posadil Hanu. Tá si vytiahla papiere a farbičky z batôžka a hneď začala niečo kresliť. Pousmiala som nad ňou a pustila sa do práce.

Hana behala raz ku mne, raz ku Kookovi a ukazovala nám čo nakreslila. Rozkošné, však? Ale po dvadsiatich minútach to začínalo byť trošku otravné, hlavne ak sa chcete sústrediť na prácu. Ja som si na to dávno zvykla, ale pre Kooka to bola nová výzva, ktorú nezvládal práve najľahšie.

,,Zlatíčko, musím toto dokončiť," zaúpel vyčerpane a rukami si prešiel po tvári, keď mu Hana ukázala už asi miliónty výkres.

,,Ale pozri, pozri!" dobiedzala Hana.

Povzdychla som si a rýchlo ju vzala k sebe. Jungkookova trpezlivosť nadobúdala nové hranice. Držal sa, za čo si zaslúži body. Život s dieťaťom nie je jednoduchý, zajko, tak si zvykaj.

,,Necháme ocka pracovať, dobre? Potom si ale veľmi rád pozrie všetky tvoje výkresy, mojko. Nie si smädná?"

Hana sa upokojila, usadila sa do kresla a spokojne pila ovocný džús, ktorý som jej pripravila do fľašky pred odchodom z domu. Na ďalších dvadsať minút zavládol pokoj. Potom jej začínalo vadiť, že jej nikto nevenuje pozornosť. Chodila hore-dolu po kancelárii a brala všetko do rúk. Nechali sme ju, veď dokopy nič nerobila. Podala som jej pár zvýrazňovačov, aby kreslila aj s nimi, no všimla som si ako sa vrtela a krížila nôžky.

,,Treba ti cikať?" 

,,Nie," povedala rýchlo.

Hovor vieš komu. Vzala som ju na záchod a jasne počula, ako si Jungkook vydýchol. Musela som sa zasmiať. Na rodiča začiatočníka má výbornú trpezlivosť. Na záchody sme ale nedošli. Do cesty sa nám postavila osoba, ktorú by som tu nečakala.

,,Ujo Tae!" vykríkla Hana a rozbehla sa k nemu.

Prekvapene som zažmurkala. Čo tu Tae robí? Vzal si Hanu do náruče a nadšene ju vybozkával na líčka.

,,Ahoj, kačička. Čo tu robíš, moja?"

,,To sa chcem spýtať ja teba," pousmiala som sa a podišla k nim bližšie.

Tae sa zrazu tváril veľmi vážne. Niečo ho trápilo a nebolo to tým, že Hana začala ťahať niekoľko tenkých reťazí, ktoré mu viseli okolo krku. Premkol ma zlý pocit. Muselo sa diať niečo zlé ak sa tváril ako na pohrebe.

,,Urobil som niečo? Naštvalo ťa, že ťa mám rád?"

,,Prosím?" nechápavo som krútila hlavou.

,,Len chcem vedieť prečo," povedal veľmi zúfalým hlasom, Hana sa mu už vrtela v náručí.

Prečo sa Hana tak vrtela? Jasné, musí na záchod. Natiahla som sa k nej, ale Tae ju pevne držal v náručí.

,,Prečo, Mina?"

,,Tae, nechápem o čom to hovoríš. Mohol by si mi ju dať? Musím ju..."

,,Niečo sa deje a mám pocit, že je za tým Kook. Donútil ťa bloknúť si ma a brať malú do práce, však?"

Teraz už zvyšoval hlas a lákal na nás dosť pozornosti. Bloknúť? Čo za hlúposti mi tu trepe?!

,,Tae, ja nechápem o čom točíš. Vráť mi Hanu, musí ísť...

,,Mami!"

A bolo neskoro. Do riti, toto je snáď zlý sen. Tae prekvapene zvýskol a odtiahol od seba Hanu, tá začala žalostne nariekať. Na Taeho košeli sa objavil mokrý fľak. Nechápavo naň zízal kým Hana kopala nohami vo vzduchu a plakala. Pekne, pekne. Teraz sa môžem zabiť a prepadnúť do pekla. Vzala som Hanu a premýšľala čo skôr.

,,Chcela som ju vziať na záchod, ale vďaka tebe už nemusím. Zavolám ti neskôr, dobre?"

,,Takže si ma odblokuješ?"

,,Tae, nikdy som si ťa neblokla..."

,,Tak prečo sa ti nemôžem dovolať?"

Minútka ticha pre Taeho košeľu, Minino mentálne zdravie a Hanine šatôčky. Nech je Pervol silný a psychológ vždy blízko.