Ničiteľ

26. Kapitola

Hoci sa mi to bozkávanie neskutočne páčilo, nechcela som, aby to zašlo ďalej. To by bolo priveľa. Pomyslenie na to mi spôsobilo zimomriavky, tie nepríjemné. Nič také sa však nedialo. Mala som pocit, že prežívam prvý bozk hlavnej postavy nejakého romantického príbehu. Jungkook sa zrazu odtiahol a s obavami si prezeral moju tvár.

,,Mina, čo sa deje?"

Nechápala som o čom hovorí. Vtom mi čosi stieklo po líci. Plakala som? Rukou som si prešla po líci a zmätene študovala slané slzy, ktoré mi stekali po dlani a napokon spadli na zem.

,,Urobil som niečo, čo ťa rozplakalo? Kurva, mal som sa ovládať, prepáč. Budem si od teba držať odstup ak chceš, nemal som..."

Pokrútila som hlavou, aby mlčal. Myslel si, že ma rozplakal bozkom, o ktorý som sama prosila? Hlúpy zajac. Silno so ho objala a potichu mu plakala do ramena. Jungkook si ma k sebe privinul a hladil ma po chrbte. Jeho dotyk mi spôsobil iné zimomriavky, také príjemné, že som nechcela z jeho náruče odísť.

,,Nemal si odísť," zamumlala som do látky jeho obleku.

,,To máš pravdu, mal som ostať," povzdychol si.

Konečne ti to došlo, zajo. Nechala som ho utešovať ma, aj keď to veľmi nepomáhalo, ale bolo príjemné byť v jeho náručí, nechať sa ním hladkať a počúvať ako mi šepká, že je tu pri mne. Áno, teraz je pri mne. Zajtra to môže byť úplne iný príbeh. Preto beriem to, čo sa mi teraz ponúka.

,,Poď sem," povedal po chvíli a ťahal ma k svojmu kreslu.

Posadil sa doň a mňa si posadil na seba. Narábal so mnou ako s bábkou, nechala som ho robiť čo chce. Natlačil si ma na seba a keď sa moje telo zosunulo čo i len o centimeter, opäť si ma pritiahol. Pevne som sa ho chytila a privrela som oči. Jungkook si položil bradu na moju hlavu a spokojne vydýchol.

,,Lepšie?"

,,Oveľa," prikývla som.

Takto sme ostali hodnú chvíľu. Jungkook ma hladkal ako nejaké mačiatko a ja som si to naplno užívala. Bolo zvláštne byť s ním zas telo na tele. Trafilo ma to ako náraz do tehlovej steny. Aj keď som nechcela, aby naše bozkávanie zašlo ďalej, moje zábrany sa vyparili. Moje telo ho chcelo cítiť inak než cez oblečenie. Chcela som cítiť jeho kožu na svojej, mať jeho ruky všade. Naozaj už prichádzam o rozum. Tak nech je to poriadne.

Rukou som z jeho vlasov zišla na hruď. Ukazovákom som prešla po jednom gombíku jeho košele. To už som mala jeho plnú pozornosť. Zastavila som sa. Jungkook by predsa nemyslel na čosi tak šialené ako ja. Sme v práci, je môj nadriadený a mali by sme upokojiť búriace sa hormóny a emócie.

,,Čo všetko mi dnes dovolíš?" spýtal sa ma a sám si gombík rozopol.

Ponúkol sa mi tak lepší výhľad na jeho hruď. Nedalo sa prehliadnuť, že sa stále udržiaval vo forme. Zahliadla som dokonca aj náznak tetovania. Narovnala som sa na ňom a vyzliekla mu sako.

,,Asi všetko," znela moja odpoveď.

Zbohom zábrany a zdravý rozum, vitajte túžba tela a hormóny. Jungkook sa pousmial a pritiahol si ma do vášnivého bozku. V hlave som si stále hovorila áno, áno, presne toto som celý čas potrebovala. Chystala som sa mu tú sprostú košeľu roztrhnúť, keď ktosi zaklopal na dvere.

,,Ja dnes niekoho fakt zabijem," zavrčal Jungkook.

Rýchlo som z neho zliezla a celá červená upaľovala k svojmu stolu. Obaja sme sa rýchlo upravili s kývli sme na seba.

,,Ďalej," zavolal Jungkook.

Dovnútra vošiel nejaký mladík s papiermi v rukách. Čosi Jungkookovi ukázal, rýchlo to prebrali a mladík odišiel. To bolo tesné. Mina, čo ti to behá po rozume, ty nadržaná malá potvora? Snažila som sa pozerať len na veci na mojom stole. Monitor počítača, klávesnica, perá a papiere boli jediné veci, ktoré mali po zvyšok dňa moju pozornosť. S Jungkookom sme na seba občas pozreli, no hneď sme sa celí červení pozreli na druhú stranu.

Veľmi som sa tešila na koniec pracovnej doby. Pôjdem po Hanu, prídeme domov a po teplom kúpeli pôjdeme do postele. Spánok mi pomôže zabudnúť na dnešný emocionálny kolotoč. Vzala som si veci a cupkala k výťahu ako taká srnka. Dvere sa takmer zavreli, no niekto ešte vošiel a zviezol sa dole so mnou. Ach, Jungkook, nás to dnes k sebe riadne ťahá.

,,Vezmeme Hanu a odveziem vás domov," ponúkol sa hneď.

,,To nemusíš, zvládnem to."

,,Je neskoro a nikdy nevieš čo sa môže stať. Nebude mi to robiť problém."

Len či to nebude robiť problém mne. Tak som sa zas ocitla v jeho aute. Atmosféra, ktorá nás obklopovala, bola tak napätá, že som sa bála vykonať akýkoľvek pohyb. Stále som si premietala to čo sa stalo v kancelárii. Dovolila by som mu všetko. Nemá viac význam ísť sama proti sebe, jednoducho z neho chcem strhnúť oblečenie, milovať sa s ním a už nikdy viac ho nepustiť. Otázne je či by urobil to isté. Vzhľadom na to ako sa v tej kancelárii činil by určite plnil prvé aj druhé. O tom treťom si nie som až tak istá.

,,Jungkook, ohľadom toho v kancelárii..."

No a tu som došla. Jungkook na mňa spýtavo hľadel. No čo si vlastne chcela povedať, ty chytrá? Na čo sa ozývaš, keď ani nevieš čo si chcela povedať? Niekto tam hore sa na mne teraz musí dobre zabávať a určite to je samotný Ježiš.

,,Chceš na to zabudnúť, alebo to ľutuješ?" hádal moje myšlienky tichým hlasom.

Ach, kiežby!

,,Nedá sa na to zabudnúť. A neľutujem to," odvetila som hneď.

,,Takže by si to urobila zas?" nadvihol obočie.

Jemne som prikývla. Jungkook sa zasmial a dal jednu ruku z volantu dole, aby mi mohol stisnúť tú moju.

,,Tak to sme dvaja."

Kde sú moje zábrany a myšlienky, ktoré ho odo mňa odháňali? Dorazili sme k Bomi. Hana sa ku mne veselo rozbehla a čosi mi hovorila, no vnímala som len smutné oči mojej kamarátky. O tom sa s ňou budem musieť neskôr porozprávať. Hanu som pripútala dozadu a sadla si k nej. Dobre som urobila, lebo Hana sa zase nakláňala dopredu a kým sa Jungkooka vypytovala zase na všetky gombíky, držala som ju, aby nespadla. Jungkook jej trpezlivo odpovedal na každú otázku s úsmevom. Neuveriteľné ako rýchlo si k nemu malá nachádzala cestu.

,,Pán Zajko, aj ja chcem také auto," vyhlásila Hana keď sme zastavili.

,,Nehovor mi pán Zajko, Hana," zasmial sa Jungkook, vystúpil a otvoril nám dvere.

,,A ako ti mám hovoriť?"

,,Môžeš mi na začiatok hovoriť Kook, ale pamätáš čo som ti povedal minule?"

Hana sa zamyslela, potom prikývla.

,,Že si môj ocko."

,,Tak ho tak môžeš volať," povedala som a dala jej pusu na líčko.

Jungkook na mňa prekvapene pozrel, no hneď sa usmial svojím zajačím úsmevom, ktorý ma nútil usmiať sa tiež. Hana sa usmiala tiež, čím ukázala jasnú podobu so svojím otcom.

,,Ocko príde na večeru?"

No ako sme jej mohli povedať nie? Jungkookovu pozornosť si vychutnávala plnými dúškami. Prosila, aby ju kŕmil, obliekol do pyžama a aby ju so mnou uložil do postele. Zaspala celkom rýchlo. Vonku už bola tma a Jungkook sa chystal odísť. Nebudeš to mať tak ľahké, zajko.

,,Nechceš ostať tu? Je neskoro a nie je bezpečné šoférovať po tme."

Ach, áno. Opäť sa vo mne ozvala potreba mať ho pri sebe. Jungkook si povzdychol.

,,To nie je dobrý nápad."

,,Prečo?"

V tej chvíli sa môj chrbát opieral o stenu, Jungkook bol na mne nalepený. Bez váhania som ruky omotala okolo jeho krku. Pri uchu som pocítila jeho horúci dych.

,,Nebudem sa môcť ovládať," zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na krk.

Tak to sme dvaja, zajko.

,,Izby sú zvukotesné," pousmiala som sa.

Tí, čo tie izby tak postavili ani netušili ako im za to ďakujem.

Ten pocit keď si nikdy nepísala smut scénu, ale snažíš sa o to, lol. Mnohých som možno nasrala, ale meh, stane sa. Dôležitá otázka, chcete vy nadržanci vidieť Minu a Kooka v akcii alebo to preskočíme? Snáď táto dlhá kapitola stála za to.