Ničiteľ

16. Kapitola

Až mnou tak trhlo. Čo to do riti povedal?! Ja a Tae spolu, to je nezmysel. Za tým musela byť žiarlivosť. Tae tu pre mňa vždy bol, dohliadal na to, aby mne ani Hane nikdy nič nechýbalo. Bol veľmi dobrý a starostlivý kamarát. Jeon to mohol robiť namiesto neho, keby nebol hlupák a zbabelec.

,,Alebo Hoseok, čo? Aj on s tebou trávi priveľa času, Mina."

Jeon už sa rozbehol. To tu teraz bude každého podozrievať z toho, že so mnou niečo má? Z úst sa mi vydral smiech plný únavy a vyčerpania. Oprela som sa v kresle a pošúchala si čelo. Toto hádam nie je možné.

,,On s Minou nič nemá, ani so žiadnou inou ženou," odvetil na to Seokjin chladne a pozrel na Hobiho.

Ten len sklopil hlavu a prikývol. Potom Seokjinovi pohľad opätoval. Niečo sa mi na tom nezdalo. Navzájom sa prepaľovali, nebol v tom žiadne hnev, žiadna nenávisť. Rýchlo od seba odtrhli zrak a tvárili sa akoby nič. Tým krátkym pohľadom si povedali dosť a ja som začínala tušiť, že čosi taja.

,,Možno, ale o Taehyungovi som si istý," pokračoval Jeon vytočene.

,,Prišiel si sa porozprávať alebo hovoriť o tom, kto každý po mne podľa teba túži? Lebo ak je to ten druhý prípad, môžeš sa zdvihnúť a odísť, nebudem to počúvať."

Cítila som sa urazene. Aj keby som mala nejaký nový vzťah, nič ho do toho nie je a rozhodne by som sa za to nemusela hanbiť, no vyznelo to tak, akoby som nemala žiadnu morálku. Akoby som bola voľná pre úplne každého. Potriasla som hlavou. Nesmiem na také veci myslieť, inak sa mi to dostane pod kožu a pridá mi to psychické problémy, ktorých mám momentálne viac než dosť.

,,To, kto po tebe túži, by sme mohli prebrať aj inokedy," povedal napokon Jeon, no stále zazeral na Taeho.

,,Chcem sa poriadne pozrieť na svoju dcéru. Prosím, chcem, aby ma poznala."

Na krátky okamih som mu pozrela do očí. Vyzeral tak zúfalo. Zase mi pripomenul toho chlapca, ktorý prisahal, že ma miluje viac než vlastný život a mierne pripomína zajačika. Povzdychla som si a pozrela na Hanu. Bola o dosť pokojnejšia, no stále si tvár skrývala v mojom krku a držala sa ma.

,,Zlatíčko?" oslovila som ju jemne.

,,Kto je vlastne ten ujo?" spýtala sa šeptom.

Čo jej mám povedať? Z nášho rozhovoru zrejme pochopila, že ide o jej otca, možno nie. Je to tvoj otec, zlý človek, zabijak, predavač drog, môj šéf, ani jedno z toho neznelo veľmi dobre.

,,To je... pán Zajko," vyslovila som prvé, čo mi napadlo.

Jeon očervenel a Yoongi sa potichu zasmial. No čo? Je to výstižné.

,,Chce vidieť ako vyzeráš. Nie, nemusíš k nemu ísť, kľudne ostať sedieť na mne. Len mu ukáž tváričku. Ak nechceš, stačí povedať. Nebudem ťa do toho nútiť."

Ostala ticho. Jeon si sklamane povzdychol. Čo čakal? Pokrčila som plecami a už som sa išla spokojne uškrnúť, keď sa mi Hana začala v náručí vrtieť. Opatrne sa otočila tvárou k nemu. Chytila ma za ruku, jemne som ju zovrela vo svojej. Odvážne mu pozrela do tváre, no ďalej sa ani nepohla, len ho ostražito sledovala. 

Jeon potichu zhíkol a zízal na ňu s otvorenými ústami. Rýchlo si ich zakryl dlaňou a díval sa na ňu ako na umelecké dielo. Nebudem klamať, Hana ním aj bola. Všimla som si, ako sa Jeonove oči naplnili slzami, tie mu stekali po tvári. Pri pohľade na to sa vo mne čosi pohlo. Spomenula som si na ten nádherný pocit, keď som Hanu videla prvýkrát. Jeon to zažíval teraz.

,,No? Vynadíval si sa?" ozval sa Namjoon znudene.

,,Je nádherná," vydýchol Jeon s úsmevom a vzal si obrúsok s Elsou, aby si utrel slzy.

,,Mami, prečo pán Zajko plače?" zašepkala mi Hana do ucha a postavila sa na mojich stehnách.

,,Lebo je..."

,,Lebo ťa vidím prvýkrát, moja," skočil mi Jeon do reči.

Hana naňho zvedavo pozrela. Prestávala sa ho báť. Nepáčilo sa mi to. Cudzích ľudí sa bála dlho po tom, ako ich spoznala, no teraz sa prestala báť rekordne krátko. Bála som sa toho, že cítila kto pred ňou v skutočnosti sedí.

,,Vieš kto som?" spýtal sa jej.

,,Pán Zajko," znela jej odpoveď, čo Yoongiho nahlas rozosmialo.

Jeon sa jemne usmial a pokrútil hlavou.

,,Nie som pán Zajko. Som tvoj ocko."

Povzdychla som si. Dúfala som, že sa to nikdy nedozvie ani jeden z nich. Byun však musel otvoriť tie svoje veľké ústa. Hana na mňa zmätene pozrela. Slzy už tiekli aj mne. Môžeme založiť klub plaču, ide nám to skvele. Váhavo som prikývla. Od jej narodenia som vedela, že raz sa na svojho otca bude pýtať a mňa bude čakať ťažký rozhovor, no čakala som to počas jej puberty, nie za dva roky. Jeon sa zrazu postavil a šiel k nám. Tae sa pred nás postavil ako štít.

,,Pusti ma k mojej dcére, Taehyung," zavelil Jeon.

,,Ujo Tae, kačičku," pípla Hana ukazujúc na plyšovú kačičku, ktorá sedela na malej plastovej stoličke.

Taeho pohľad hneď zmäkol a bez váhania jej kačičku podal. Hana sa naňho usmiala a pevne ju objala. Jeon sa uškrnul.

,,Ujo Tae. Zapamätaj si, že vždy budeš len to, lebo jej otec som ja."

,,Ty počúvaj..."

,,Obaja sa upokojte," zastavila som ich.

Obaja už zovreli ruky v päste. Ak sa chcú biť, nech sa páči, stačí ísť vonku. Malá to fakt nemusí vidieť. Už má dosť. Jeon naposledy pozrel na Taeho, odfrkol si a kľakol si pred nás. Pomaly natiahol ruku k Hane a čakal, či sa odtiahne alebo nie. Hana na mňa spýtavo hľadela.

,,Chceš sa s ním rozprávať?"

Stačí povedať nie a vyhodím ho. Hana sa zamyslela, potom prikývla, čo Jeona očividne potešilo. Povzdychla som si a nechala ho. Hana ho váhavo chytila za ruku. Jej rúčka bola oproti jeho dlani strašne maličká. Povzbudený týmto malým gestom natiahol aj druhú ruku, aby ju pohladil po líci.

,,Moja maličká," zašepkal nadšene ako dieťa, ktoré pod stromčekom nájde vysnívanú hračku.

S bolesťou som si uvedomila akú má pravdu. Je jeho, nech tvrdia papiere čokoľvek. Bolo mi do plaču. A všetci ostatní vyzerali, že by hneď vytiahli nože a zbrane a Jeona sa nadobro zbavili.