Ničiteľ

21. Kapitola

Mina pov

Pondelok je vždy hrozný deň, ale tento bol najhorší aký si pamätám. Musím ísť do práce, kde je Jungkook a navyše budeme mať odteraz spoločnú kanceláriu. Ak je to, čo pani Jun hovorila pravda, stena, ktorá nás predtým oddeľovala je dávno preč. Ženská, snaž sa myslieť pozitívne!

,,Mami, kačičku," pípla Hana a ukázala na Taetaeho.

Občas mám pocit, že tá hračka si robí čo sa jej chce. Podala som jej ju a skontrolovala či má v batôžku všetko potrebné. Následne som skontrolovala, či mám v kabelke kľúče, mobil a peňaženku. Kabelku som si prehodila cez plece, Hanu som vzala na ruky a zamkla byt. Hana zatiaľ prišla k výťahu a privolala ho. Spolu sme doň vošli a zviezli sa na prízemie.

,,Tešíš sa?" spýtala som sa jej keď sme vyšli z bytovky.

Hana len prikývla a usmievala sa od ucha k uchu. Jej úsmev bol tak žiarivý a nákazlivý, že som sa začala usmievať aj ja. Tento trik ju musel naučiť jedine Hobi. Úsmev ma však rýchlo prešiel keď pri nás zastavilo čierne auto, z ktorého vystúpil Jungkook. Ide mi to robiť naschvál alebo čo? Hana sa zastavila a zavesila sa mi na nohu. Rýchlo som ju vzala na ruky a držala si ju blízko pri tele. Jungkook k nám pristúpil a pozrel na Hanu.

,,Berieš ju do jaslí?" spýtal sa akoby sa nechumelilo.

,,Do toho ťa nič nie je," odvrkla som rýchlo.

Chystala som sa ho obísť, no akoby to čakal, chytil ma za predlaktia a bránil mi v ceste.

,,Nemusíš na mňa byť hnusná, len som sa pýtal. Môžem vás odviezť."

Aha, tak preto tu je. Chce sa hrať na otecka. Hana začala krútiť hlavou.

,,Ja s ním nechcem!" vykríkla vyplašene.

,,Len kľud, moja. Vieš, že mama ťa nikomu nedá," tíšila som ju.

Jungkook sa na nás smutne pozrel. Opatrne natiahol ruku a pohladil Hanu po chrbte. Na chvíľu stuhla, no potom sa uvoľnila a pozrela naňho. Myslela som si, že začne plakať aj on. Nečakala som, že chlapa tak vezme plačúce dieťa. Zrejme to bude tým, že ide o jeho vlastné dieťa.

,,Prepáč, ocko ťa nechcel vydesiť. Myslel som, že vezmem teba aj mamku. Odveziem vás obidve, čo ty na to?"

Hádam nečaká, že malá mu na to celá nadšená prikývne. Hana si hodnú chvíľu obzerala auto, ktorým tu Jungkook bol. Nie, Hana, nie. Ani na to nepomysli! Nedovoľ svojej detskej túžbe viesť sa v parádnom aute zvíťaziť. Buď silná, chrobáčik.

,,Ale len s mamkou," zašepkala na súhlas.

Takže sa to deje. Moja dcérka ma zradila. Bodla ma do chrbta. Poviem jej, že je mi to ľúto, ale pôjdeme normálne peši. Áno, normálne si dupnem a poviem nie. Jungkook sa môže s tým autom dať vypchať. Hana sa na mňa pozrela s rozžiarenými očkami a moje odhodlanie utieklo kamsi do teplých krajín. Nedokážem jej povedať nie, keď vidím, že to fakt chce. Mina, si slabá. Veľmi slabá, keď je pri tebe niekto s génom Jeon.

,,No dobre," povzdychla som si.

Jungkook sa víťazoslávne uškrnul a otvoril zadné dvere. Sviňa jedna zajačia, on tušil, že mu to vyjde. Sadla som si s Hanou dozadu a pripútala nás. Jungkook si sadol za volant a otočil sa dozadu.

,,Nechceš ísť dopredu, Mina?" spýtal sa veselo ako nejaký škôlkar.

,,Tu vzadu mi je dobre. Vezmi nás k Bomi, postráži Hanu," odpovedala som odmerane.

Jungkook len pokrčil plecami a vyrazili sme. Hana si s otvorenými ústami obzerala auto. Páčili sa jej kožené sedadlá a všetky svietiace kontrolky vpredu, ku ktorým sa stále nakláňala. Síce ma držala za ruku, ale niečo mi hovorilo, že ju strácam a pomaly ju získava Jungkook.

,,A na čo je toto?" pýtala sa asi stýkrát.

Jungkooka to neobťažovalo, ba naopak, páčilo sa mu, že sa Hane môže venovať. Mne sa to hnusilo.

,,Týmto zapnem klimatizáciu."

,,Klimamaziku?" snažila sa Hana zopakovať ono náročnejšie slovo.

Zasmiala som sa nad ňou a dala jej pusu na čelo. Čoskoro sme zastavili pred domom, kde bývala Bomi. Vystúpiť z toho auta bolo oslobodzujúce. Hanu som však musela doslova ťahať, lebo sa ešte nespýtala na štyri ďalšie kontrolky. Bože, musia sa deťom páčiť svietiace veci?

Zaklopala som na dvere. Otvorila mi nie veľmi nadšená Bomi. Včera bola nadšená, že môže Hanu strážiť, sama to navrhla. Tak čo je s ňou? Zle sa vyspala? Za ňou som zbadala Yoongiho, ktorý mi pripomínal mŕtvolu. Krátko na mňa pozrel a ukázal mi prostredník. Ehm , aj tebe dobré ráno.

,,Je všetko v poriadku?" spýtala som sa Bomi potichu.

,,Hej, hej, len... sme si pár vecí ujasnili," zahovorila s úsmevom, ale vôbec sa mi nepozdávalo ako to povedala.

,,Teta Bomi, pán Zajko má parádne auto, videla si ho?" ozvala sa Hana.

Bomi sa zrazu úplne prebrala a pozrela mi ponad plece. Obzrela som sa. On tam stále bol. To akože čakal na mňa? Bomi ma chytila za plecia a jemne mnou triasla.

,,On vás priviezol? Vydieral ťa? Prinútil?"

,,Nie, Hane sa páčilo auto a chcela sa povoziť," priznala som porazenecky.

,,Po práci ti zavolám a prídem po ňu. Ešte raz vďaka, že sa o ňu postaráš."

,,To je maličkosť," usmiala sa Bomi, vzala Hanu na ruky a pevne ju objala.

,,Pá, moja. Počúvaj tetu Bomi," rozlúčila som sa s malou a dala jej veľkú pusu.

,,Pá, mami. A nech ti pán Zajko povie na čo sú ostatné gombíky."

Ja ti dám gombíky, ty malá zradkyňa. Dvere sa zavreli a bola som vydaná napospas pánovi Zajkovi. Veľmi dobrá prezývka, musím si ju zapamätať. Fajn, pozrime sa na fakty. Zrejme mi nedá pokoj a do práce to mám celkom ďaleko, takže potlačím svoju hrdosť a nechám sa zviesť. Prišla som o rozum. Podišla som k autu a snažila sa otvoriť zadné dvere, ale nešli otvoriť. Nechápavo som pozrela na Jungkooka. Spokojne sa usmieval a ukazoval na sedadlo spolujazdca. Začala som zbesilo krútiť hlavou, kým on len prikyvoval.

,,Ja ťa zabijem," precedila som pomedzi zuby a sadla si na sedadlo spolujazdca.

,,Nenávidím ťa," vycerila som naňho zuby.

,,Medzi láskou a nenávisťou je tenká hranica, Wilhelmina."