Ničiteľ

23. Kapitola

Bomi pov (love me or hate me for this)

Cez okno som sledovala, ako Mina nastúpila k Jungkookovi do auta. Tomu hovorím odvaha. Hana sa zatiaľ posadila na gauč v obývačke. Zapla som jej rozprávky a kým ona pozerala, ja som upratovala kuchyňu.

,,Dúfam, že teraz nechceš mať tichú domácnosť," ozval sa Yoongi spoza stola.

Zahryzla som si do spodnej pery. Ty tak vieš čo chcem, Yoongi. Otočila som sa k nemu, no nič som nepovedala, len som mu vzala šálku od kávy z ruky a vložila ju do umývadla.

,,Hej, veď som ešte nedopil!" zvolal nahnevane.

Že nie? Šálka bola prázdna, takže dopil. Pokrčila som plecami a umývala riady akoby som bola v kuchyni sama. Začala som si popri tom pohmkávať. Budeme sa proste ignorovať ako včera večer. Bolo to ako spať vedľa niekoho cudzieho.

,,To chceš ku mne byť teraz schválne hnusná? O to ti ide?" dobiedzal Yoongi.

Postavil sa vedľa mňa a viditeľne ho štvalo, že mu nevenujem ani jediný krátky pohľad. Počkaj si kým vychladnem  a potom sa na teba možno pozriem. Dovtedy sa chcem hnevať a byť urazená. Som človek, tak mám právo cítiť aj tieto emócie. Yoongimu nedošlo, že ma má nechať na pokoji. Otočil si ma k sebe a triasol mnou.

,,Hovor so mnou, kurva!" skríkol tak hlasno, že to muselo byť počuť na celú ulicu.

,,Upokoj sa, Hana je hneď vedľa," zahriakla som ho a ukončila tichú domácnosť, ktorá aj tak netrvala dlho.

To posledné, čo mi chýba, je aby ju vydesil. Potom by mohla Mine povedať čo sa u nás dialo a nechcem, aby sa do toho staral niekto iný. Je to len medzi nami dvomi a musíme si to vyriešiť sami. Ak teda je čo riešiť.

,,Ešteže ju tu máš," zamrmlal Yoongi a pustil ma.

Zase to tu bolo. Šíril sa od neho neskutočný chlad.

,,Nechceš nabudúce nejakú bábiku, aby si ju mohla kŕmiť, prebaľovať a posrať sa z nej?"

Púšťal sa do mňa s neskutočným elánom. Udieral na citlivé miesta. Toto nie je milujúci Yoongi, ale zákerný Min. Zahryzla som si do jazyka, čím som potlačila prichádzajúce slzy. Tie mu dopriať nemôžem, len by mi uštedril ďalšie rany pod pás.

,,To od teba nie je fér. Vedel si ako veľmi som túžila po rodine. Nikdy som žiadnu nemala, tak som si ju chcela založiť s tebou. Prečo si nepovedal skôr, že to nechceš? Zbytočne si ma ťahal za nos a ja blbá som dúfala, že raz... raz..."

Zrazu som nevedela nájsť správne slová. Čo som vlastne chcela povedať? Keď som to všetko povedala nahlas, zabolelo to oveľa viac. Roztriasla som sa a zakryla si ústa. Bolo to tu, plakala som ako malé dieťa. Yoongi si ma prezeral znudeným pohľadom a krútil hlavou.

,,Že raz čo? Budeme mať rodinu? Prepáč, ale taký luxus si ja nemôžem dovoliť."

,,Ale prečo?" dobiedzala som.

,,Si neplodný? Máš nejaké zdravotné problémy, alebo..."

,,Kiežby to bolo tak jednoduché. Pokiaľ viem, som celkom zdravý, ale moja práca mi nedovoľuje mať rodinu. Nehovoril ti Byun ako mu poslali rozsekanú ženu i dcéru? Vyzerám, že chcem raz dostať podobný balík? Chrániť teba samotnú je priveľké bremeno..."

Vtom sa zarazil a ja tiež. Akoby som dostala dve facky, jednu z každej strany. Prvá bola to o Byunovi. Veľmi dobre si pamätám ako mi o tom hovoril. Som taká hlúpa, keď som nepomyslela na všetky nástrahy, ktoré by naše dieťa mohli ohroziť. Druhou fackou bolo to, že chrániť ma je priveľké bremeno. Takže takto ma v skutočnosti vníma.

,,Bomi, ja som to tak nemyslel..."

,,Hej, dobre. Ja... Musím skontrolovať Hanu," vysúkala som zo seba rýchlo.

Stratila som sa do obývačky. Hana si nerušene pozerala rozprávky. Prisadla som si k nej a jemne ju objala okolo pliec. Pozrela na mňa a s úsmevom ma objala z celej sily. Stislo mi srdce pri pomyslení na to ako veľmi by som takto chcela objímať vlastné dieťa každý deň. Posadila som si ju do lona a hladkala ju po chrbte.

,,To šteklí," zasmiala sa Hana a túlila sa ku mne.

,,Do riti!" zaznelo z kuchyne.

Než som sa tam stihla ísť pozrieť, domom sa rozoznelo buchnutie dverí. Následne som počula motor Yoongiho auta. Odišiel. Neviem kam a ani na ako dlho. Asi už má dosť toho svojho bremena. Silnejšie som objala Hanu a uštipla som sa do ruky. Ďalšie slzy neznesiem.

,,Čo sa stalo ujovi Yoongimu? Kam to šiel?" vypytovala sa malá zvedavo.

,,Musel... musel sa o niečo postarať," zahovorila som.

Hana sa na mňa pozrela a priložila mi na líca svoje malé rúčky.

,,Prečo plačeš?"

Bezmocne som pokrčila plecami. Tak rada by som sa jej vyrozprávala, ale dvojročné dieťa nemôžem zaťažovať vecami, ktoré sú komplikované aj pre dospelých ľudí.

,,Vieš že ani neviem? Asi sa cítim trošku smutne."

,,Nebuď smutná. Ja sa s tebou pohrám, chceš? Alebo ti možno pán Zajko ukáže svoje auto. Je tam veľa gombíkov, čo svietia."

Ako pri nej môžem ostať smutná? Pousmiala som sa a utrela si slzy. Vzala som Hanu na ruky a vzala ju do spálne, kde si odložila batoh. Posadila som sa s ňou na posteľ a podala jej plyšovú kačičku. Hneď ju začala objímať.

,,Keď som smutná, Taetae ma rozveselí. Požičiam ti ho," povedala a strkala mi pod nos svoju hračku.

,,A nebude mu za tebou smutno?" pousmiala som sa a vzala si ho.

Hana pokrútila hlavou a z batoha si vytiahla maličkú plyšovú pandu.

,,Ja mám ešte Kiki."

Vzápätí ma chytila za ruku a ťahala späť do obývačky. Ukázala na svoje tričko, na ktorom mala Elsu, ako inak. Prikývla som a zapla jej teda Ľadové kráľovstvo. Sedela som pri nej a pozerala spolu s plyšovými hračkami. Potichu som si povzdychla. S Yoongim to nikam nepovedie, ale to nevadí. Hana mi zatiaľ stačí, ale vždy to bude len náhrada za to, čo chcem. Nemôžem ju brať ako svoju.