Ničiteľ

17. Kapitola

,,Dobre, už sa jej prestaň dotýkať. Budeme jej musieť dať do kúpeľa Savo a Detol," zaúpel Tae a rukami si pošúchal celú tvár.

,,Nepreháňaj," pretočil Jungkook očami.

,,Ty mu to dovolíš?" nechápala Bomi.

Nepýtajte sa ma otázky, na ktoré neviem odpovedať. Asi áno, dovolím mu hladkať Hanu a rozplývať sa z nej. Veľmi dobrá otázka je prečo som mu ešte nevylepila. Zrejme dospievam, čo sa mi vôbec nepáči. Jednu poriadnu facku si rozhodne zaslúži.

,,Ak urobí niečo čo sa mi nepáči, skončí ako Jimin."

Jungkook na mňa rýchlo pozrel a pokrútil hlavou. Spokojne som sa uškrnula. Vyzeral akoby si cvrkol do gatí. Tae sa bezmocne posadil na gauč, ruku si položil na vrecko saka, kde sa nachádzala jeho zbraň.

,,Vždy sa naše stretnutia zvrtnú, ale toto je príliš," pokrútil hlavou Seokjin.

,,Chápem, že všetci by sme premenili tohto pána Zajka na Jimina, ale berme ohľad na dieťa v miestnosti. Toto bude zrejme súkromný rozhovor, alebo chvíľa, to je fuk. Navrhujem, aby sme teraz odišli a ostal by len jeden z nás pre prípad, že by pán Zajko robil problémy."

Ten nápad sa mi celkom pozdával. Bolo nás tu priveľa a nemohla by som sa im venovať. Nie, keď moje teritórium okupuje ozbrojený a nepredvídateľný zajac poľný. Ostatní chápavo prikývli a rozlúčili sa so mnou aj s Hanou, pričom sľúbili, že nabudúce si to vynahradíme. 

,,Toho pána Zajka si si mohol odpustiť," povzdychol si Jungkook.

Seokjin mu len vyplazil jazyk. Ostal tu so mnou Tae. Sedel na gauči a Jungkooka sledoval ako dravec pripravený zaútočiť. Jungkook si len pritiahol stoličku a venoval sa Hane.

,,To je krásna kačička," ukázal na jej plyšovú hračku.

,,Má aj meno?"

,,Taetae," prikývla Hana.

Vôbec si nevšimla, že Jungkook si veľmi šikovne spojil meno kačičky s menom niekoho iného. Nebol až taký hlúpy. Myslela som si, že odpadne, taký bol bledý.

,,Kúpil mi ju ujo Tae. Aj toto mi dnes dal," pokračovala Hana a hrdo ukázala na šaty, ktoré na sebe mala.

,,Kupuje ti často veci?" vyzvedal Jungkook, teraz už jasne ukazoval hnev.

,,Áno a robím to rád, lebo vidím, ako ju to zakaždým poteší," odpovedal za ňu Tae.

Jungkook za naňho zamračil, ale nič nepovedal. Len ho prebodával pohľadom. Otočil sa späť k Hane, po hneve zrazu ani stopy.

,,Ocko ti kúpi oveľa lepšie veci, moja. Chcela by si so mnou ísť nakupovať?"

Brzdi, brzdi! Žiadne také. Hane sa tento nápad nepozdával, prudko pokrútila hlavou a nalepila sa na mňa. Jungkook jej reakciu nechápal a pokúsil sa ju chytiť za ruku, na čo začala zúrivo kopať nohami.

,,Nechaj ju," odstrčila som ho a zovrela Hanu v náručí.

,,Cudzích ľudí sa bojí, hlavne ak ju chcú niekam vziať."

A po výstupe tej bosorky to bude len a len horšie. Do toho ho zatiaľ nechcem zatiahnuť. Stačí, že dnes Hanu videl, dotkol sa jej, rozprával sa s ňou.

,,Ja ale nie som cudzí, som jej otec."

,,A ako dlho ťa pozná? Pol hodiny?"

To ho umlčalo. Hana mi zaryla nechty do rúk. Potichu som sykla, dosť to bolelo, ale nebudem ju teraz od seba odťahovať, skôr som si ju viac privinula.

,,Nechcem s ním nikam ísť," zakňučala.

,,Len kľud, moja, to nedovolím. Budeš pekne so mnou, áno?"

Na to mi spokojne prikývla a prestala do mňa zarývať nechty. Usmiala som sa a dala je pusu na čelo. Hneď vyzerala pokojnejšia. Jungkook sa tváril opačne. Krútil hlavou zo strany na stranu, pohľadom skákal zo mňa a Hany na Taeho.

,,To je tvoja robota, Kim?"

Nadvihla som obočie. Chlapče, čo si si šňupol za materiál, že tu dnes do každého skáčeš? 

,,Čo ako? Pozri, malá sa fakt bojí cudzích a to, že si jej otec neznamená, že ťa pozná. Nemôžeš ju hneď ťahať na nákupy ako keby si bol v jej živote od začiatku."

,,Keby som o nej vedel, tak by som nikdy..."

To bola posledná kvapka. Keby o nej vedel, neodišiel by. To je síce pekné, ale čo ja? Keby som tu bola len ja, tak by sa už nikdy neukázal. Každé jedno milujem ťa, ktoré mi povedal, bolo klamstvom. Nič z toho nemyslel vážne. Ak chcel odísť, nemal mi kupovať ten debilný prsteň, ktorý už nemusím mať na očiach. Teraz mám v očiach slzy. Som nahnevaná, smutná a frustrovaná. Mám toho dosť a to nie sú ani dve hodiny poobede.

,,A čo ja?!" vyskočila som s malou v náručí a nechala som slzy tiecť v potokoch.

,,Ja som ti nestačila na to, aby si ostal?! Nebola som ti dosť dobrá? Prečo si ma požiadal o ruku, keď si chcel potom odísť? Nemohol si mi to povedať skôr? Nie, ty si mi to musel povedať v deň našej svadby! A ešte cez správu, nech sa cítim ako totálna chudera!"

Tae vyskočil na nohy a stiahol ma do objatia, ktoré som potrebovala. Jeho košeľa bola mokrá od mojich sĺz, no bolo mu to jedno. Jungkook ku mne natiahol ruku, po ktorej ho Tae hneď udrel. Ten jeho ublížený pohľad nemal žiaden význam. On sa cíti ublížene? A prečo? Nemá na to dôvod.

,,Nikdy si sa nemal vracať. Ničil si mi život na škole, potom si to urobil znovu keď si odišiel. Vieš aké ťažké bolo sa z tých depresií dostať? Pochybujem. A potom, keď som si hovorila že už bude len dobre, sa vrátiš a zas všetko zničíš. Ty si... ničiteľ. Ničiteľ môjho šťastia, Jungkook."