Ničiteľ

10. Kapitola

Jeon sa na mňa jemne usmial. Ach, áno. Úsmev, ktorý má aj Hana.

,,To je predsa samozrejmosť."

Natiahol sa po papiere, ktoré som mu podávala. Jeho prsty sa na chvíľu obtreli o tie moje. Akoby ma kopla elektrina. Chcela som sa odtiahnuť, no Jeon mi chytil zápästie a pozrel mi do očí. Nevedela som čo od neho môžem čakať. Spomenula som si na Jeona, toho protivného chlapca, ktorý mi na škole liezol na nervy a šikanoval ma, lebo nevedel ako mi povedať, že sa mu páčim. Spomenula som si na Jeona, ktorý ma chránil. Na Jeona, ktorého som si obľúbila. Na Jungkooka, do ktorého som sa zamilovala až po uši. Na Jeona, ktorý porušil všetky svoje sľuby.

,,Ja..."

,,Môžem teda odísť o hodinu skôr?" skočila som mu do reči.

Nenapadlo mi nič lepšie, čo by som mohla povedať, no nechcela som počuť Jeonove slová, nech už boli akékoľvek. Nemala som spomínať. Zbytočne sa opäť dostávam tam, kde som bola predtým. Na dno. 

Jeon na mňa pozeral trochu sklamane, no rýchlo prikývol a vrátil sa k práci. Jeho oči však na mne stále viseli. Mala som problémy pohnúť nohami a odísť. Akoby som ani nechcela odísť. Čo ma tam preboha držalo? Sťažka som sa dostala k dverám, keď ma opäť zastavil. Bože, už ma nechaj!

,,Naozaj nikoho nemáš?" zarazil ma otázkou.

Čo ho to trápi? Načo mu bude táto informácia? Otočila som sa k nemu. Vyzeral ako opustené šteniatko na ulici. To musí byť nejaký trik, aby niečo získal. O čo mu však ide, to netuším.

,,Nemám a aj keby, teba do toho nič nie je," odvetila som rýchlo a odišla do svojej kancelárie.

Tam som konečne mala súkromie a mohla si vydýchnuť. Dlho to však nepotrvá, keďže sa chcú zbaviť tej steny. Nechápem prečo. Je taká pekná a hlavne tak užitočná. Budem sa musieť naučiť používať chladnú masku, aby som to vydržala. 

Cez víkend by mohol prísť Tae a naučiť ma to. To vôbec nie je zlý nápad. Hneď som mu napísala. Súhlasil a sľúbil, že niečo prinesie Hane. Len som si povzdychla. Neustále mu hovorím, že nemusí Hane nosiť darčeky pri každej návšteve, ale on na tom trvá a potom sa s Hobim hádajú kto je Hanin obľúbený ujo. 

Ako som kontrolovala nejaké správy, prišiel čas obeda. Vstala som od stola a vyšla na chodbu. Akurát sa ku mne blížila pani Jun spolu s Jisoo. Všetky tri sme sa vydali do bufetu. Výber bol celkom bohatý. Vybrala som si hranolky a zeleninový šalát. Sadli sme si k stolu a popri jedle sme sa lepšie spoznali.

Pani Jun mala už tri dospelé deti, jej najstaršia dcéra akurát očakávala bábätko, takže sa všetci tešili na najnovší prírastok do rodiny. Zverila sa nám, že prvé tri mesiace si zrejme vezme dovolenku, aby mohla dcére pomôcť s dieťaťom. Jej zať totiž neustále cestuje kvôli práci a nemôže svojej manželke pomáhať.

Jisoo nastúpila minulý rok rovno zo školy. Nebola si istá, či by chcela v tejto práci pokračovať do konca života, ale zatiaľ stále hľadá to, čo by ju dlhodobo bavilo. Vraj zvažovala aj kariéru pekárky a otvorenie vlastného pekárstva, ale zatiaľ si chce našetriť nejaké peniaze a potom uvidí, čo ďalej. 

,,Teraz nám o sebe povedz niečo ty," vyzvala ma Jisoo.

,,Mám dcérku," povedala som rovno.

Jisoo zhíkla a hneď vytiahla mobil. Čosi tam naťukala a strčila mi ho pred oči.

,,Včera som ťa našla na sociálnych sieťach a videla som tam pár fotiek s malým dievčatkom, ale myslela som si, že je to tvoja sestra. Toto je tvoja dcérka? Oh, tá je rozkošná! Má také krásne bacuľaté líčka, že by som jej na ne dávala pusinky..."

Jisoo sa z Hany mohla aj roztopiť ako maslo na horúcej panvici. Pani Jun sa ju snažila upokojiť, kým ja som prekonávala menší infarkt. Áno, pár fotiek s Hanou som mala na svojich sociálnych sieťach. Čo ak Jeon dostane rovnaký nápad ako Jisoo a uvidí tam Hanu? Dôjde mu hneď, že ide o jeho dieťa? Zas taký génius nebude. Alebo bude?

Blokol si ma všade len čo odišiel, tak by som sa nemala toľko obávať. Ale aj tak, radšej si ho bloknem i ja. Neverím, že som to neurobila skôr. Možno som čakala, že sa mi po čase predsa len ozve. Dokážem byť naozaj hlúpa, keď chcem. Snáď fakt nevidel ani jednu jej fotku.

,,Nechcem byť drzá, ale si teda slobodná matka?" spýtala sa Jisoo hanblivo.

,,Áno," prikývla som hrdo.

Vychovávať Hanu sama nie je ľahké, ale za nič by som to nevymenila.

,,Chcela by som si našetriť dosť peňazí, aby som sa mohla presťahovať do domu, aj keď len malého. Vždy som snívala o rodinnom dome. Kedysi som chcela písať knihy, ale po čase ma to opustilo. Možno sa k tomu niekedy vrátim, uvidíme."

Bolo veľmi príjemné sa s nimi rozprávať. S prvým dňom to nemôžem porovnávať. Po obednej prestávke sme sa vrátili k práci. Nemala som toho nejak veľa. Neustále som kontrolovala hodiny na stene, nemohla som sa dočkať odchodu domov. Len čo prišiel môj čas, vzala som si veci a namierila si to domov.

,,Počkaj!" zastavil ma hlas na chodbe.

Čo zas chceš, Jeon?