Ničiteľ

9. Kapitola

Tak sa stalo, že kým Jeon ťukal do klávesnice počítača a sem-tam vypustil nejakú krásnu nadávku, ja som sa pokúšala urobiť poriadok v regáli. Kto by odolal ponuke prísť domov skôr? Ten regál bola jedna veľká katastrofa. Ako to preboha mali poukladané? Zmluvy boli pomiešané s listami, ktoré boli zrejme osobné. Stačilo mi prečítať si z nich jednu vetu a pochopila som odkiaľ autori Päťdesiatich odtieňov brali inšpiráciu. Zaujímavé. Dokonca bol za zakladačmi kúsok syra pokrytý plesňou.

,,Preboha!" vykríkla som, keď som sa toho nechtiac dotkla.

,,Čo je?" pozrel na mňa Jeon nechápavo.

Z kabelky som si vybrala balíček vlhkých obrúskov a znechutene si utrela ruky. Ukázala som na inkriminovaný kúsok mliečneho výrobku, ktorý vo mne takmer okamžite vyvolal intoleranciu na laktózu. Chudák kravička, z ktorej tento syr vzišiel. Jeon vyzeral, že ho napne.

,,Ježiši, a to som ani necítil, že by tu niečo hnilo!" zhrozil sa, čo je pochopiteľné.

Ani ja som a počudovanie nič necítila. Rýchlo som tú nechutnosť zabalila do vreckovky a hodila to do koša. Najradšej by som ten kôš ešte podpálila. Dalo by sa to opísať ako hororový zážitok. Vrátila som sa k upratovaniu regálu. Nečakal som, že usporiadať veci v štyroch poličkách bude také namáhavé.

,,Mám to hotové," povedala som viac-menej pre seba.

Jeon zdvihol hlavu a pozrel sa na moju prácu. 

,,Hneď to vyzerá lepšie" prikývol uznanlivo a pozrel na mňa.

,,Mohli by sme si v súkromí tykať, nie? Predsa len, poznáme sa."

Áno, ale nepoznali sme sa až tak dobre. Nikdy som si nemyslela, že ma opustíš. Prečo je tak ťažké na to zabudnúť?

,,Ako chceš," odvetila som tónom, ktorým som dávala jasne najavo, že je mi to fuk.

Nebolo, ale dúfala som, že som dobrá klamárka. Zavibroval mi mobil, ktorý som si položila na poličku. Jeon sa nedokázal ovládať. Drzo mi pozeral ponad plece a keď zbadal od koho mi prišla správa, jeho chladná maska sa vrátila.

,,Takže Hoseok chce vidieť svoje zlatíčko?" spýtal sa akoby mimochodom.

Presne to mi napísal, že by cez víkend rád videl svoje zlatíčko a zastaví sa na kávu. Tým zlatíčkom prirodzene myslel Hanu, ale to Jeona nemusí zaujímať. Nemusím mu na to ani nič povedať, je to moja vec. On by sa mal hlavne starať o to, aby tu mal poriadok a nespoliehať sa na to, že mu budem robiť ešte aj slúžku.

,,Hobi rád dáva ľuďom prezývky," pokrčila som plecami a vložila si mobil do vrecka.

,,Ako dlho s ním si?"

Mala som strašnú chuť mu povedať, že s Hobim sme sa dali dokopy len čo odišiel a žijeme si život ako Gomez a Morticia Addamsovci, plný lásky a temnoty. Stálo by za to vidieť jeho šokovaný výraz, ale vedela som, že by to s ním nič neurobilo. Bola som mu ukradnutá a on mne tiež, tak načo sa zbytočne provokovať? Pre vtipné reakcie, samozrejme.

,,Som nezadaná," vyslovila som potichu a vzala si svoje veci.

Táto informácia ho šokovala. Nebol to ten šokovaný výraz, ktorý som chcela vidieť, akoby práve zbadal mŕtvolu svojej babičky a tá mu dala facku, lebo odmietal dojesť všetko, čo mal na tanieri. Len také to mierne prekvapenie, ako keď priletí holub a spustí paľbu na jeho nový oblek.

,,To som nečakal. Hovorila si, že vždy chceš byť s niekým, kto by ťa miloval."

Láskavo prestaň vyťahovať dva roky staré veci! Ide tu na mňa so slovami, ktoré som povedala v čase, keď som bola najviac opojená láskou k nemu. Ten okamih si pamätám. Tým niekým som myslela jeho. O týždeň na to ma požiadal o ruku.

,,Bola to blbosť. Nepotrebujem s niekým byť, vystačím si sama," prehodila som ako zrelá dospelá žena a otočila sa na odchod.

,,Idem do svojej kancelárie, ak by si niečo potreboval."

,,Fajn, pošlem ti faktúry, ktoré treba vytlačiť."

Do svojej kancelárie som priam bežala. Uvoľnene som si vydýchla. Zvládla som to lepšie než včera. Hobimu som rýchlo odpísala, že sa naňho tešíme a skontrolovala som mail. Jeon mi poslala faktúry takmer okamžite. Fajn, aspoň môžem pozrieť Chanyeola. Ten vyzeral veľmi rád, že ma vidí.

,,Tak sa vidíme opäť," privítal ma s úsmevom a pustil sa do tlačenia.

,,Vyzeráš nejak spokojnejšie než včera."

,,Dnes mám lepšiu náladu a zatiaľ sa mi darí," prikývla som.

,,Hm, a pán riaditeľ za tým nebude?" nadvihol obočie a ja som zatúžila otrepať mu hlavu o stenu.

,,Ako to myslíš?" zvolala som urazene.

Chanyeol sa začal ošívať a nervózne sa ťahal za rukávy košele. No čo môj zlatý, došli ti slová? Skrížila som si ruky a zachmúrila sa. Pokúšala som sa o desivý pohľad, ktorý ma naučil Tae. Vzhľadom na reakciu chlapčeka predo mnou zabral.

,,P-prepáč, ja len... Pár dievčat už spomenulo, aký je riaditeľ fešák a čo by s ním robili, tak..."

,,Tak čo, Park?" zavrčal ktosi za mnou.

Stuhla mi krv v žilách. Otočila som sa k Jeonovi. Takýto býval, keď bol ešte zapletený s mafiou. Starých zvykov sa človek ťažko zbaví. Chanyeol začal koktať ešte viac.

,,Nech ti ani nenapadne povedať niečo nevhodné. Slečna Masonová mi pomáhala urobiť poriadok v papieroch. Vráťte sa k práci, inak sa porozprávame o vašom správaní sa na pracovisku," varoval ho Jeon a odišiel.

Predtým však na mňa ešte žmurkol. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Chanyeol mi rýchlo podal vytlačené faktúry a asi stokrát sa mi ospravedlnil. Uvedomila som si, že Jeonovi by som sa asi mala poďakovať za to, že bránil moju česť. Vrátila som sa k svojej kancelárii, no pred dverami stála pani Jun.

,,Ach, akurát vás hľadám. Viete, včera som si vás nevšimla v jedálni."

Včera som na jedlo ani nepomyslela. Mala som totiž chuť to tu celé podpáliť a Jeona ako prvého. To by som si zrejme mala nechať pre seba.

,,Nejak som nemala chuť do jedla," vymyslela som si rýchlo.

,,Napadlo mi, či by ste dnes nechceli ísť na obed so mnou," navrhla pani Jun a ja som s radosťou súhlasila.

Veď dnes mi všetko vychádza celkom fajn, tak prečo nie? Faktúry som dala do plastového obalu a zaklopala na Jeonove dvere. Len čo povedal ďalej, vošla a som a vykročila k nemu.

,,Nech sa páči. A... vďaka, že si ma pri Chanyeolovi bránil."