Ničiteľ

24. Kapitola

Mina pov

Do psej matere, muselo sa mi toto stať? Jisoo vošla v tej najmenej vhodnej chvíli. Splašene si zakryla ústa a ukazovala na nás dvoch a na dvere. Nevedela na čo presne sa to díva a nevedela ani či má utekať preč alebo ostať. Nič v zlom, Jisoo, ale mohla by si odísť?

,,O čo ide?" spýtal sa jej Jungkook akoby sa nič nedialo a pustil ma.

Samozrejme, nič sa nedeje. Len slabá chvíľka, ktorá sa nesmie zopakovať. Jisoo sa spamätala a podala mu zložku s papiermi.

,,Toto nedávno prišlo, vraj sa na to máte pozrieť. Nič ma do toho nie je, pán Jeon, ale vy a slečna Masonová... To...Ono..."

Jisoo, mám ťa zabiť teraz alebo teraz? Toto je môj koniec. Jungkook to začal, tak nech to teraz rieši on. Napravila som si blúzku a sadla si k stolu. No hovor, zajo. Povedz niečo múdre a uvidíme čo sa z toho vykľuje.

,,To nič nebolo. Slečna Masonová bola trochu rozrušená, tak som sa ju snažil utešiť. Už sa cítite lepšie?"

Ďakuj všetkým svätým za svoj dar klamať ľudí. Nasilu som sa usmiala a modlila sa, aby moje líca neboli červené z bozku, ku ktorému by sa bolo schýlilo.

,,Áno, už je mi lepšie. Ďakujem, že sa o svojich zamestnancov tak staráte, naozaj to ukazuje, že táto firma je na úrovni," polichotila som mu rýchlo.

Ťukala som pri tom do klávesnice spôsobom, ktorý by sa dal prirovnať k násilnému dobodaniu. Namiesto klávesnice by som ale mala Jungkooka. Jisoo sa ospravedlnila a rýchlo cupkala preč z našej kancelárie. Počkaj, to ma akože fakt necháš samú s ním? Páni, som myslela, že sme kamarátky. Toto si zapamätám, moja. Jungkook čakal kým sa za ňou zavrú dvere. Zložku s papiermi položil na stôl a opäť kráčal ku mne.

,,Kde sme to skončili?"

,,Prestaň," povedala som vyčerpane.

,,Jungkook, toto sa už nesmie opakovať, jasné? Chceš sa rozprávať o Hane, tak sa rozprávajme o nej, ale každý pri svojom stole a tvárme sa, že sa nič nestalo."

Prstami som si pomasírovala spánky, šla na mňa mierna migréna. Musím si neskôr dať nejaké tabletky. Jungkook sa na mňa zarazene pozrel. Nehovorte mi, že ma chcel naozaj pobozkať. Nie, nie, nie. Nemôže sa vrátiť po dvoch rokoch, spraviť mi v živote mišung ako hovädo a potom ma bozkávať. Do riti s ním!

,,Dobre, tak sa porozprávajme o Hane," prikývol a sadol si za svoj stôl.

Vydýchla som si a jemne sa pod stolom uštipla do nohy, aby som sa prebrala. Prichytila som sa totiž pri tom, ako myslím na ten potencionálny bozk. Transplantácia mozgových blán mi v danej chvíli pripadá ako veľmi dobrý nápad. Je to investícia, ktorá sa oplatí.

,,Nechcem, aby sa bála, že ju niekam vezmem, tak povedz kedy a ako sa s ňou môžem vídať."

,,Chcem ťa mať pod dohľadom keď s ňou budeš. Nehnevaj sa, ale ak ti mám veriť, musíš byť trpezlivý a dokázať mi, že si moju dôveru zaslúžiš."

Jungkook chvíľu chápavo prikyvoval ako jeden z tých psíkov, ktorých majú vodiči autobusu a hlavičky sa im vkuse hýbu. Tak teraz vyzeral Jungkook len s tým rozdielom, že on bol zajko. Stále veľmi pekný zajko. Mina, ty vážne potrebuješ pomoc psychológa.

,,Čo keby sme teda šli všetci traja niekam na zmrzlinu alebo do kina? Alebo radšej do zoo? Do piče, ani neviem čo má rada."

,,Neopováž sa pred ňou nadávať," napomenula som ho rýchlo.

Zamyslela som sa nad jeho návrhmi. Zmrzlina a zoo, tým by si Hanu získal. Všetci traja spolu ako rodina. Niežeby na rodine bolo niečo zlé, ale je dosť otázne či by som o niečo také stála. Doteraz som bola zvyknutá na to, že sme len my dve s Hanou, no teraz sa k nám chce pripliesť Jungkook. Povzdychla som si a privrela na chvíľu oči. Jedna časť zo mňa by si to veľmi priala, ale vždy tu bude nejaký problém.

,,Na ako dlho tu budeš? Nechcem, aby si na teba Hana príliš zvykla a potom odídeš."

Povedala som to tak pokojne ako sa len dalo, ale triasli sa mi ruky. Aj ja som sa obávala toho, že zas zmizne bez stopy.

,,Tentokrát neplánujem odísť."

,,Isteže, teraz máš dieťa. Prečo iné by si tu mal ostať, však?" neodpustila som si trpkú poznámku.

No toto, tá práca mi náhla pripadá byť tak zaujímavá! Hor sa ťukať do klávesnice a žmúriť do monitoru! Nič lepšie nepoznám. Jungkook si povzdychol a začal čítať čo to vlastne v tých papieroch má. Konečne pokoj. Dýchaj, Mina, zvládneš to. Zvládla si aj horšie veci.

,,Budeš mi to stále vyčítať?" ozval sa znovu a ja som mala chuť schmatnúť ten počítač a otrepať mu ho o hlavu.

,,Čo myslíš? Mali sme sa brať a ty si si povedal adios, idem do Thajska. Potom ale zistíš, že máš dieťa a zrazu chceš ostať. Necháp ma zle, je super, že máš o Hanu záujem, lebo niektorí ľudia majú v riti či majú dieťa, ale fakt som pre tebe znamenala tak málo? Nebola som pre teba dostatočný dôvod na to, aby si ostal a na to sa ťažko zabúda. A teraz prosím ťa pracuj, lebo ti rozbijem držku."

Chvíľu som čakala na nejaké ďalšie poznámky, možno nejaké vysvetlenie alebo výhovorky. Nič, mlčal. Ešteže tak. Venovala som sa práci a snažila sa naňho nepozerať. Čo na ňom vlastne stále vidím? Fajn, vyzerá dobre, ale polovica ľudskej populácie vyzerá lepšie. Hlupák sa nikdy nepoučí a hlupákom som teraz ja.