Ničiteľ

18. Kapitola

Jungkook mal v sebe aspoň štipku slušnosti a odišiel bez toho, aby mu to niekto musel povedať. Aj tak tu nebol vítaný. Tae strávil nasledujúcich dvadsať minút tým, že utešoval striedavo mňa aj Hanu. Chudinka Hana, vyčerpalo ju to. Neskôr ju určite vezmem k detskému psychológovi, len pre istotu. Je ešte príliš malá na to, aby dokázala pochopiť veci, ktoré sa okolo nej dejú a vyrovnať sa s nimi.

,,Zabijem ho," zamrmlal Tae, keď nás obe objímal.

,,Komu by to pomohlo?" pokrútila som hlavou.

,,Každému? Mina, ten debil ti fakt nerobí nič iné, len ti ničí život. To nepotrebuješ. Potrebuješ niekoho, kto ťa neopustí a bude vždy pri tebe."

Znelo to pekne, no bolo to nereálne. Ťažko si môžem niekoho nájsť a začať nový vzťah, keď sa nedokážem preniesť cez ten starý a konečne sa pohnúť ďalej. Snažím sa o to už dva roky. Určite by sa mi to podarilo keby niekto ostal v Thajsku a nikdy sa nevrátil. A ak by jeden starec držal hubu, ten debil by nemusel teraz ničiť život aj Hane.

,,Neviem, či som na to pripravená, Tae."

,,Tak počkám kedy budeš pripravená."

Zdvihla som hlavu tak rýchlo, až mi puklo v krku. To, čo povedal, musel byť výplod mojej fantázie. Blúznim, som hluchá, alebo som sa na pár sekúnd ocitla v paralelnej realite, musí to byť niečo také. Tae mi pozeral do očí ako keby som mala odpoveď na všetky jeho otázky. Akoby som bola to, čo hľadal. Nemohla som zavrieť ústa od úžasu.

,,Č-Čo tým myslíš?" zakoktala som sa ako malá.

,,Vieš prečo sa Jeon pýtal prečo som nevyužil tie dva roky čo bol preč? Niečo k tebe cítim."

Zamotala sa mi hlava. Ešteže sedím. Odtiahla som sa od neho a oprela sa o gauč. Hana nás so záujmom počúvala a dívala sa na nás zvedavým pohľadom. Poslať ju do izby nemá význam, drží sa ma ako žuvačka na podrážke.

,,Nikdy si nič nepovedal," povedala som, keď som tú informáciu nejak vstrebala.

,,Lebo som vedel, že stále prekonávaš to, čo sa stalo."

Otočila som k nemu hlavu. Ako to, že som si to nikdy predtým nevšimla? Bol tu aj keď nemusel. Staral sa o nás obe aj keď nemusel. Snažil sa byť s nami tak často ako len mohol. Aká som len bola hlúpa, že som to nevidela skôr. Teraz sa na mňa pozeral tak nevinne a úprimne. 

,,Ako dlho to ku mne cítiš?"

V očiach sa mu čosi zalesklo. Neboli to slzy, boli to city, ktoré ku mne prechovával.

,,Keď som teba aj Jeona zachránil pred Seokjinom, netrvalo dlho a boli sme si o dosť bližší. Už vtedy som k tebe niečo začal cítiť. To, čo ste k sebe s Jeonom cítili, sa však nedalo prehliadnuť a tak som si to nechal pre seba."

Privrela som oči. Ono sa to jednoducho musí diať všetko naraz, aby ma karma, Ježiš a neviem ešte aké božstvá potrestali za všetky chybné kroky uskutočnené počas mojej životnej púte. Trestajú ma hlavne za to, že som dokázala veľmi ľahko naletieť na sladké klamstvá. A neskôr príde určite ešte väčší trest, lebo úbohému Taemu budem musieť zlomiť srdce. Nezaslúži si to, zaslúži si, aby aj jeho niekto miloval, ale nemôžem mu klamať.

,,Tae, vieš, že ťa mám rada, ale len ako kamaráta."

Čakala som, že sa rozplače, možno sa nechá úplne ovládnuť emóciami. Tae sa však len smutne pousmial. Chudáčik môj, on to čakal.

,,Tušil som to, ale to nič."

Objal ma trochu pevnejšie než som zvyknutá, ale neprekážalo mi to. Trochu ma ale zarazilo, keď som na čele pocítila na krátku chvíľu jeho pery. Bolo to to najviac, čo si mohol dovoliť bez toho, aby prekročil tenké hranice kamarátstva. Následne dal pusu na čelo aj Hane a postavil sa.

,,Mal by som ísť. Majte sa, kačičky."

Odišiel skôr ako som sa stihla postaviť a aspoň ho odprevadiť. Nestihla som sa ani rozlúčiť. Vo všetkom mám teraz riadny zmätok. Čo mám teraz akože robiť?

,,Mami? Ujo Tae ťa naozaj ľúbi?" spýtala sa Hana.

,,Vyzerá to tak," odvetila som unavene.

,,A ten ujo, čo je vraj môj ocko? Aj on ťa ľúbi?"

Zachcelo sa mi plakať, keď mi v mozgu blikla odpoveď. Nenávidím sa.

,,To nie, moja. Ten ujo ma neľúbi ani trošku."

Nenávidím sa, lebo viem, že časť zo mňa ho stále miluje. Tá časť bola pochovaná, kým sem dnes neprišiel a nezničil mi pokoj, ktorý som len nedávno nadobudla.