Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 5. 2/2 The lost secrets

Ahooojte anjeličkovia! Takže ako prvé vám chcem zaželať kraasne praazdniny plné zážitkov, za druhee VELMI vám ďakujem za NESKUTOČNÝCH 624 pozretí! A samozrejme aj za voty ktoré ma velmi tešia! Ď a za tretie sa vám chcem ospravedlniť za dlhé čakanie ktoré dúfam že vynahradím dlžkou tejto kapitoly ;). Tak príjemné čítanie!
PS: Anthelio je na obrázku!

"Ooh nie moja milá, to je ovela viac ako len doprovod.

Antheliové slová mi zostali v hlave a nedovolili mi sústrediť sa. Čo tým asi len myslel že je "viac ako len doprovod"? Naozaj sa v tých anjeloch niekedy nevyznám...

Nachvílu ma nechal nazrieť do jeho tajomných očí a potom svoj pohlad zase upriamil pred seba a zastavil, čiže aj ja. Ešte že ho mám lebo ja som si vôbec nevšimla kedy sme stihli dojsť ku portálom. Dali nám pokyny že už môžeme prechádzať. Ako prvý išli učitelia a po nich sme mohli ísť postupne aj my. Samozrejme riaditelka stála vedla a kontrolovala, ako keby sme každé ráno nechodili portálom, aj keď priznávam, tento je iný. Ako riaditelka chodila popri nás, v jeden moment sa ku mne priblížila a stlačila mi lavú ruku neznesitelnou silou, pričom sa mi pozerala s čierňavou v jej očiach, do tých mojich. Cítila som ako sa jej nechty zarývajú do mojej jemnej pokožky na ruke, čo vytváralo pálivú a neznesitelnú bolesť. Ale skôr ako som mohla čo i len niečo pípnuť, hneď sa odtiahla a s úškrnom ďalej robila hliadku. Celé toto divadielko stihla spraviť mihnutím oka a preto si nikto nič nevšimol. Neviem čo to má znamenať a prečo to urobila, ale úprimne, myslím že niečo chystá. Na mňa... Obzerala som si ruku, a miesto kde ma chytila som mala teraz poriadne červené. Ani som nevnímala kto je na rade pri portáli, len som zrazu pocítila ako niekto drží pre zmenu,teraz moju pravú ruku. Strhla som sa a pozrela na moju ruku ktorá bola prepletená s Antheliovou. Spýtavým pohladom som sa na neho pozrela a ten len pokrčil ramenami a povedal: "Pre istotu." Nervózne som sa usmiala a on na mňa mrkol. Nahol sa ku môjmu uchu a zašepkal: "Pripravená?" S odvahou som sa mu pozrela do očí a povedala: "Ako nikdy predtým." Zablyslo sa mu v očiach a pohlad upriamil na portál. Ešte raz som sa obzrela za seba, a všimla si riaditelku, už s modrými očami, ako sa jej nechutný úškrn stále zväčšoval na tvári. Zamračila som sa a nohou vstúpila do oslnivého svetla ktoré prúdilo z Hlavnej Brány.

Oči som držala zatvorené ale zrazu, z dialky, som započula Raffaelov hlas. "Ar-Arienne?" Rýchlo som otvorila oči, načo ma biele svetlo hneď oslepilo. Prižmúrila som ich a zakričala som s nádejou: "Raffael!" V tom však všetko zahalila temnota a už som viac necítila Antheliov stisk. Zlakla som sa náhlej zmeny svetla a taktiež aj teploty. Naozaj je tu niak chladno... Otriasla som sa a vydýchla biely obláčik. Zvláštne... Postupovala som ďalej, rukami si šúchajúc ramená aby som mala aspoň aké-také teplo. Opatrnými krokmi som sa vydávala do neznáma. "HAHAHA!" Strhla som sa z toho hrozného smiechu. Vychádzal odniekal neďaleko mňa ale v tej tme sa nič nedalo vidieť! (Ja viem mal by som si asi kúpiť baterku...) Už som začínala byť zúfalá keď v tom... niake červené svetlo začalo osvetlovať okolie. Snažila som sa zistiť odkial vychádza a moje oči sa rozšírili keď som to zbadala. Veď to vychádzalo z toho náhrdelníka! Teraz sa kameň zmenil na červený a vďaka nemu som konečne mohla uvidieť miestnosť v ktorej som sa nachádzala, a niečo mi hovorilo že sa mám pozrieť do dverí oproti. Pomaly som ich začínala otvárať a skoro som až vykríkla keď som uvidela riaditelku a učitela Technológie. So zatajeným dychom som počúvala o čom horlivo diskutujú aj keď viem, nemalo by sa to. Nooo.. niak to už prežijem!

"Takže ty NAOZAJ chceš aby som JU JA, vyhnal z Angel Imperia?" Posmešným hlasom hovoril učitel a teraz som si uvedomila že to je presne ten istý hlas ktorý sa pred chvílou ozýval na chodbe. Mohla som si domyslieť že TAKTO sa môže smiať len jedna osoba...