Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 3. 2/2 It's rainy day HALLELUJAH!

Vošla som s Phayrou do triedy Počasia, ktorá je síce menšia než tá technická, ale za to omnoho zaujímavejšia. Každá jedna stena a kúsok stropu pri nej, má na sebe vyobrazené iné počasie, ktoré sa mení podľa toho, kto pri nej stojí.

Phayra si vždy kráča pod zlatistvými slnečnými lúčami, a každý jeden mráčik sa rozplynie, keď ju uvidí.
Zato ja, kam idem, tam ma prenasleduje búrka a blesky. Priznávam, znižuje to sebavedomie keď ste ako chodiaca pohroma.

Pozrela som sa na jednu stranu triedy, a po tvári sa mi rozlial príjemný úsmev. Uvidela som tam jasné slniečko, žiariace samo na oblohe.
Predstavujem vám slnečnú stenu, ktorá sa dá charakterizovať celkom jednoducho.

30 stupňov je teplotné maximum, žiari na vás priame slnko a panuje bezvetrie.  Odporúčam si doniesť dostatok vody, a možno niečo na hlavu, dokáže tam trochu pripiecť.

Opak tohto raja, je práve snežná stena.
Teplota sa pohybuje pod nulou, panuje tam husté sneženie a fúka mierny až silný vietor. 
Naozaj je lepšie sa vybaviť hrubou vrstvou oblečenia, inak vás budú zbierať po kúskoch ľadu, čo by sa dalo zaradiť medzi dosť adrenalínový šport.

Pravdou však je, že celé toto počasie nefunguje tak, že si budete musieť odhrabávat každý deň z lavice sneh. To určite nie.
Pocitovo nieje žiadny rozdiel medzi normálnym počasím, a tým v triede. Čo však treba podotknúť je, že kedykoľvek sa niaka vločka, kvapka dažďa alebo kúsok ľadu dotkne zeme, zmizne. Preto sme tu zatiaľ (a našťastie) nemali žiadnu potopu.

Rozhodla som si už radšej konečne sadnúť, kým ešte môžem obsadiť vcelku dobré miesto. Prechádzala som uličkou a vyberala perfektnú lavicu, ktorá by mi poslúžila na mojej poslednej hodine počasia.

Blúdila som očami po polo-obsadených laviciach, až som našla jednu, ktorá bola pre mňa, ako stvorená. Nachádzala sa v strede radu pri stene, kde bolo práve vyobrazené krásne slniečko s nekonečnou modrou oblohou.

"Fajn, tu to vyzerá pekne."
Pomyslela som si.

Položila som knihy na stôl, keď som vtom započula započula jemný hlas, z lavice za mnou.

"Ehm, prosím ťa podala by si mi naúšnicu? Spadla mi pod tvoju lavicu." Spýtala sa anjelica s veľkými hnedými očami a dlhými rovnými karamelovými vlasmi.

"Jasné."
Odpovedala som jej s úsmevom a odsunula si stoličku, aby som sa mohla zohnúť pod lavicu.

S náušnicou v ruke a spokojná so svojou šikovnosťou, som jej ju podala.

"Oh ďakujem ti."
Povedala milo, a venovala mi úsmev.

"Inak ja som Chokollis, ale radšej ma volaj Choko. Aaa ty si Arienne, však?" Skumavým pohľadom si ma premerala, pričom mi podávala ruku.

"Áno, som Arienne a nie je začo. Je to predsa moja povinnosť pomáhať keď som anjel, nie?"

Začali sme sa rozprávať o všetkom, čo nám prišlo na rozum, a ja som bola šťastná, že som našla niekoho nového, s kým si rozumiem.

Náš rozhovor bol prerušený až energetickým príchodom učiteľky počasia. Otočila som sa dopredu, a všimla si prázdnu stoličku vedľa seba.

"Hmm, kde asi je?"
Spytovala som sa svojej mysle, ohľadom môjho spolusediaceho.

Poobzerala som sa zmätene po triede, uisťujúc sa, že tu naozaj nie je. Kútiky úst mi opadli, keď nebol nikde v dohľade.