Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 4. Babe THIS IS adventure!

Ahoooj ľudia, áno, anjeli v A.I. ešte nevymreli! Viem, že mi to trvalo DLHŠIE NEŽ TÝŽDEŇ :OOOOO ale ja som sa fakt pokúšala to napísať už od utorka, ALE niak sa mi to nedarilo, lebo som bola chorá, a proste, keď ste chorí tak ste chorí a myseľ mi práve nebehala po Angel Imperiu... Takže PREPÁČTE a prosím prečítajte si na konci ešte moju pripomienku! Ďakujeeeeeem!
PS: Prepáčte za prípadné chyby!

Vietor mi vial pomedzi vlasy, ako som na Diellovi klučkovala pomedzi stromi. Milujem ten pocit voľnosti a slobody, ktoré mi jazdenie prináša. Nechala som sa teda unášať v mojich myšlienkach zatial čo Diell mieril som mnou na Peligro. Áno, Diell vie sám, bez akéhokoľvek riadenia alebo navigovania dojsť na ten vrch. A tak si vy len môžete zatvoriť oči, užívať si ticho lesa a...

"Počkať, kde je Raffael?!" Vykríkla som, ani neviem načo, aj tak jediný kto ma mohol počuť bol Diell, a ten nie je práve zhovorčivý.

Zbesilo som sa začala obzerať naokolo, po tichom lese. Došlo mi, že vedla mňa Raff nie je, pretože... proste, keď je raz Raffael na koni, tak nepočujete nič iné LEN Raffaela. A to nehovorím o tom ako vyvádza Snowie, keď sa jej chce. Potom začnete strácať prehľad v tom KTO je anjel a ČO je zviera. Takže "užívajte si príjemnú a tichú jazdu na koni" som už DÁVNO vyškrtla z môjho zoznamu.

Vyšli sme z lesa na lúku a ja som Diella hneď zastavila. Bol trochu prekvapený, tým, že mu zasahujem do riadenia, sme nakoniec zastavili, a ja som sa znova obzerala okolo. Musím vyzerať ako maják, pretože jediné, čo posledné minúty robím je, že skenujem okolie. Aj tak je mi je to na nič platné.

"Nič, nič, potok, nič, nič, tráva, samá tráva, sakra kto sa tu má- počkať...AHA VEVERIČKA!
Skríkla som na celý les a zoskočila som zo zošokovaného Diella.

"Chudák kôň, má to so mnou ťažké." Pomyslela som si, ale ďalej som sa už venovala skúmaniu hnedého až ryšavého čuda v tráve.

Viete, u nás v Angel Imperiu, môžete nájsť najrozličnejšie druhy stromov, krásne zelenučké lúky, dlhé potôčiky ktoré sa spájajú do riek, z ktorých neskôr vznikajú majestátne vodopády... ale keď dojde na zvieratá, až tak veľa ich tu nie je. Teda je ich tu dosť, ale sú poskrývané v najhlbších štrbinách lesa a je veľmi vzácne niake zazrieť, a to ani nehovorím o tom, že by ste sa ich dotkli.

Naturel nám hovorila, že odvtedy, čo prišli zvieratá do A.I. sú stále viac a viac plaché, a nikto nevie prečo. A preto, ak uvidíte čo i len veveričku ako ja teraz, rozbehnite sa za ňou a ak máte odvahu skúste sa jej dotknúť. Ale pozor! Nie že budete za ňou bežať ako stádo koňov a ešte chňápať po nej rukami, lebo, jediné čo si potom budete zo zážitku s veveričkou pamätať, bude velký hnedý chvost, utekajúci čo NAJĎALEJ od vás.

Pricupitala som k veveričke, najtichšie ako som vedela, a predklonila sa, aby som na ňu lepšie videla. Vola mi otočená chrbtom, takže ma nemohla vidieť, a ja dom zatiaľ mala čas obzrieť si ten jej nádherný chvost. Mohli ste v ňom nájsť,všetky odtiene hnedej, od tmavo-čokoládovo až po tú najsvetlejšiu karamelovú. Hmm mňam karamel...

Avšak pri tom, ako niečo ňuchala na zemi, ju zaujal mojím smerom a tak sa konečne ku mne otočila. Ako uvidela velký tieň, vzhliadla ku mne so strachom v očiach.

"Neboj sa, ja ti neublížim."
Povedala som sladkým hlasom a pomaličky k nej načahovala ruku tak, aby sa nezľakla.

Snažila som sa nájsť v tráve niaky oriešok, alebo niečo podobné, bohužiaľ, nič čo by jej mohlo zachutiť pro mne nebolo. Veď čo sa aj čudujem, som na lúke a nie na niakom trhu orieškov pre veveričky. Tak som jej podala prázdnu ruku a s lútosťou, som sa pozrela do jej malých očí.