Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 5. 1/2 Red lips-classic thing?

Alohaaa! :")
Áno, áno ja viem ale už je mi to blbé každú kapitolu sa na niečo vyhovárať a taktiež aj na to že som to ZASE nestihla/nevedela dopísať tak aby tam bol celý deň... Je mi to fakt lúto a ani Vám nebudem vypisovať kolko meškám, každopádne dúfam že si ju aj tak užijete! Príjemné čítanie! :*
PS: Je myslím najdlhšia! :D
PSS: Nezabudnite si pozriet ten náhrdelník!

Tma. Všade bola tma. Nedovidela som si dokonca ani na špičku nosa. Nevedela som, kde som sa nachádzala, ak som sa teda vôbec niekde nachádzala.
Nemala som tušenia, či toto, čo prežívam je ešte stále život, alebo je toto len niaka moja predstava.
A môj mozog mi absolútne nebol schopný ujasniť, koľko mohlo byť hodín a anj to, či niekedy uvidím niečo iné, ako túto pohlcujúcu tmu...

Vedela som len že... teda zdalo sa mi že...ležím?

"Áno ležím!"
Hlas v mojej hlave víťazoslávne zakričal, aj keď vôbec nemal dôvod na radosť.

Po tomto novo-objavenom poznatku som sa rozhodla pomaly postaviť, ale ani to mi nepomohlo. Nič, stále nič.
Nedovolila som zúfalstvu dostať sa hlbšie do mňa, a preto som sa rozhodla využiť svoje nohy, a posnažiť sa dôjsť niekam.

"Hmm, možno táto celá temnota je len časť niakeho dlhého tunela, z ktorého sa musím dostať."

Chvíľu som sa zmätene otáčala okolo vlastnej osu, kým som si zvolila smer, ktorým sa vydám. Bola som si istá, že toto je ten správny, a tak som sebaisto vykročila dopredu. Stačili 2 alebo 3 kroky a už som s mojou istotou ležala na zemi. Natiahla som ruku a ohmatala to niečo predo mnou, ktoré mi zabránilo v opustení priestoru, kde sa práve nachádzam .

"Hmm, má to rovnakú štruktúru ako stena."
Fascinovane som si sama pre seba povedala.

"Aspoň viem že tu nie som sama." Vtipne som poznamenala ale nikto sa nezasmial okrem mňa.

"Achh vieš čo stena? Si hrozný spoločník."
Povedala som a odvrátila sa od nej.

Takže keďže sme v tuneli a tu je jedna stena, hneď oproti bude ďalšia takže východ môže byť tak..."Počkať. Veď ja neviem či som v tuneli. Achh" Povzdychla som si nad sebou. Muselo byť smutné pozerať sa na mňa. Aj keď som zahodila moju ideu o tuneli moje inštinkty my hovorili že vlavo je správna cesta. Veď prečo im nedôverovať? Minimálne ma zase zavedú do niakej steny. :D

Vydala som sa teraz už dúfam správnym smerom a na moje prekvapenie žiadna stena tam nestála. "Dnes mám šťastie" pomyslela som si. Neistými krokmi, kvôli nepoznaniu nového prostredia, som mierila..ehm.. niekam, a dokonca sa mi zdalo že už vidím niaku žiaru. Rozbehla som sa a keď som už som bola pri nej som zrazu zakopla o niečo velké a... mäkké?

"Arienne čo to sakra robíš?!" Započula som niaky hlas. Ale to nebol niaky hlas, veď to bol Raffaelov! "Raffael?" Neisto som sa opýtala. "Áno Ari?" Hovoril hlas, vlastne Raff, predo mnou. "Ehm čo tu robíš? Myslela som, že to som sa len ja zbláznila." S miernym smiechom som hovorila. Potom som si však uvedomila že, čo ak tu je aj niečo iné než my? Veď, ktovie aké kreatúry sa môžu nachádzať v nekonečnej temnote. "No vlastne ja-" začal hovoriť ale ja som ho prerušila. "Prepáč Raff že ťa prerušujem, ale teraz nemáme čas na dlhé rozprávanie dobre? Keď odtiaľto vyjdeme tak potom mi to povieš." povedala som mu a snažila sa v hlave skonštruovať únikový plán. "Ari ale ja," zase začal, ale veľa toho nenahovoril vďaka môjmu opätovnému prerušeniu."Takže, Raffael, síce neviem ako si sa tu ty zjavil, ale to je teraz jedno, hlavné je, že viem, že ak pôjdeme touto cestou dostaneme sa-" tentokrát som však ja bola prerušená, Raffaelom- "Ari prosím počúvaj ja som-" Nestihol dokončiť vetu lebo tu ,mierne tvrdohlavý anjelik, mu musí už konečne povedať svoj plán inak ho zabudne! "Nie Raffael ja mám plán ako sa dostať von a to je dôležité a keď si nešvihneme môže nás tu nájsť niečo alebo ešte horšie niekto zlý a potom by sme museli utekať a- "