Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 15. The Unexpect Fall

Ahoj! Ták je tu nová kapitola, užite si ju a PROSÍM AJ OHODNOŤTE!

Vtedy mi to došlo. Anthelio má pravdu, portálové svetlo, ktoré vás teleportuje späť do Angel Imperia, nájde každého anjela vždy a všade, či je v nebezpečenstve alebo prežíva najlepšie chvíle svojho života. A to ma zamrazilo. Stuhla som už len pri pomyslení na to, že Choko by bola...vlastne, už nebola medzi nami.

"Ale, ale,"
zúfalo som sa snažila vznietiť v sebe hoci aj malú nádej, ale ani pri najväčšej snahe sa mi to nepodarilo. Veď, existuje vôbec niaka iná možnosť, než tá, že je mŕtva a-

"Počkať."
Povedala som rázne, dokonca aj Antheliove červené oči sa zdvihli a pozreli na mňa.

"Ak je jediná možnosť to, že je mŕtva, vtom prípade ma zaujíma, ako. Veď rozmýšlaj, aj keby niakou nešťastnou náhodou zomrel človek, o ktorého sa staráš, ty ako anjel neumrieš. Neumrieš ani keby si na Zemi padol do vriacej lávy, hoci môžeš byť aj v fyzickej podobe. Si v podstate niečo ako nesmrteľný, tak mi vysvetli, ako mohla zomrieť?!"
Hlas mi nekontrolovateľne silnel, aj keď som si to neuvedomovala.

Nebolo to tým, že by som bola naštvaná a už vôbec nie preto, že by som sa chcela s Antheliom hádať, ale celá táto situácia ma dohnala do úzkych až na toľko, že sa dravo chcem presvedčiť o tom, že to nieje pravda. Že, je toto celé len jeden veľký nevydarený vtip, a že Choko...ešte stále žije.

"Ja neviem Arienne, povedal som ti všetko, čo som sa dozvedel. Aj mne sa to zdá nereálne, a ver mi, najradšej by som nad takýmito vecami ani neuvažoval, ale...ako je možné, že sa nevrátila?"
Videla som ako ťažko hľadal slová, pravdepodobne mu na Choko veľmi záleží. Neviem, ako dobre sa poznajú, veď pravda, ja sa s nimi oboma poznám krátko. Ale, aj tak sme si vytvorili krásne priateľstvo. A teraz tomu nemôže byť koniec.

"A ako je možné, že by zomrela?!"
Slzy mi začali stekať po tvári, a hlas sa mi začal triasť. Nedokázala som, a ani nechcela prijať Antheliove tvrdenie, aj keď dávalo zmysel.

Nastalo ticho, ktoré prerúšali jedine naše tiché vzlyky. Aj keď som sa silou mocou snažila, zabrániť slzám voľný prietok, nebola som dostatočne silná. Prikryla som si uslzenú tvár rukami, a celé moje telo zachvátila vlna smútku.

Zacítila som na sebe Antheliove ruky, prímajúc ma do veľmi potrebného, a úprimného objatia. Zaborila som tvár do jeho ramena. Antheliova ruka ma jemne hladila po chrbte, snažiac sa ma upokojiť, a síce sa asi aj on pokúšal udržať slzy, cítila som, že ani jemu, to nie je ľahké. Spoločné objatie pretrvávalo aj po niekoľkých minútach, keď naše vzlyky začali mierne utíchať. Neviem, ako to dokázal, ale po dlhom čase som sa konečne cítila bezpečne. Bezpečne ako doma.

"Alebo,"
zrazu prehovoril a ja som sa mierne odtiahla, aby som mu videla do očí,
"alebo, ju niekto zabil."

Zamračila som sa a premýšľala nad tým, čo povedal.

Zabiť anjela?

Dokázal by to vôbec niekto?

A ak áno, kto?

"Ale kto by to spravil, Anthelio?"
Spýtala som sa a on sa zahľadel inam, asi tiež nepoznal odpoveď.

"Normálni ľudia, nemajú o existencií anjelov, ani potuchy. Teda, väčšinou. Ale aj keby o nás vedeli, zabiť anjela určite nieje jednoduchá vec. Nie sme ani úplne hmotný, čo ľudia práveže sú, takže nás nemôžu zabiť ich zbraňami. Je to ako keby sme žili v inej dimenzií. Čo znamená, že by to dokázal iba niekto z našej dimenzie. Niekto z anjelov."