Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 24. Forced to Betray

Po predlhých dňoch bez konca, strávených pripútaná ku stene, som bola konečne vyslobodená z môjho väzenia. Už som viac nemusela spočívať medzi štyrmi nemými stenami, zahalená rúškom tmy. Konečne som mala možnosť odtiaľ vyjsť, uzrieť aj iný obraz sveta a znova sa cítiť voľná!

Vlastne, nie tak úplne.

Ruky som mala zviazané lanom, ktorým ma určitá osoba ťahala za sebou. Áno, bol to Harry a konkrétne sme prechádzali polojasnou chodbou, lemovanou mrežami jednotlivých väzení. S malou dušičkou som do nich nazerala, no našťastie, väčšina z nich bola neobývaná. Kto vie, koho v nich chceli väzniť.

Zastavili sme pred veľkými dverami, upevnenými ešte niekoľkými zámkami. Harry vytiahol zväzok kľúčov, ich štrnganie príjemne prehlušovalo neprestávajúce kvapkanie vody. Zatiaľ čo on v pološere odomykal našu cestu von, moje oči zablúdili na stranu, prezerajúc si posledné väzenie na tomto poschodí. Mierne som ich prižmúrila, zdalo sa mi, že som postrehla nejaký pohyb.

A potom som ju uvidela. V najtmavšom rohu, opretá o vlhké steny, sedela anjelica.

Jej krídla už neboli čisto biele, tmavé škvrny pokrývali potrhané perie, a šaty, ktoré mala oblečené, taktiež mohli za svojou pôvodnou farbou len spomínať. Mala sklopenú tvár, karamelové vlasy jej padali na kolená, ktoré si pridŕžala rukami.

Mysľou mi preblesla nádej, či by predsa len bolo možné, že by to bola ona. Moja kamarátka, ktorá zmizla, ako prvá.

"Choko?"
Šepla som neisto, avšak dosť hlasno na to, aby to začula.

Ako na povel, ku mne otočila tvár, lícne kosti jej od nášho posledného stretnutia viditeľne vystúpili, kvôli celkovému pochudnutiu jej tela.

"A-Ari?"
Trasľavým hlasom mi odpovedala, jej vpadnuté oči ma s miernym optimizmom skúmali.

No skôr, ako som sa s ňou mohla podeliť o moju radosť, z toho, že som ju našla, Harry trhol lanom čím ma potiahol von z chodby.

Smutne som sa obzrela za zatvárajúcimi sa dverami, ako sme stúpali nahor po schodoch. Naozaj som tam nechcela Choko nechať. Napriek smútku mi však jedna vec dokázala aspoň trochu nadvihnúť kútiky.
Aspoň viem, že žije.

Príjemné denné svetlo nás obidvoch ožiarilo, keď sme vyšli na koniec schodiska, a vo mne to prebudilo aspoň časť mojej optimistickej povahy. Poobzerala som sa okolo, a okamžite som spoznala kuchyňu, Harryho domu.

Vydýchla som si pri pohľade na známe prostredie, no stále som bola ako na ihlách, nevedela som, čo ma čaká.

"Harry."
Ozval sa miestnosťou prísny hlas.

Obidvaja sme sa mierne mykli, a pozreli na Dalmiora, Harryho otca, ktorý sa zrazu zjavil vo dverách. Podišiel ku nám, úškrn na jeho perách si nemohol odpustiť, a v rukách sa hral s veľmi dobre známou kovovou reťazou.

Svoje temné oči mal zapichnuté do tých Harryho, a sebaisto mu položil ruku na plece.

"Chcem, aby som mal dôvod byť na teba hrdý, keď sa vrátiš aj s tvojím úlovkom, synak. Nepokús sa sklamať moju vieru v teba."
Neustále ho hipnotizoval, a podal mu reťaz, ktorá mi ešte pred niekoľkými dňami bolestne zabránila v úteku zo Zeme.

Potom presmeroval svoj pohľad na mňa, premeral si ma s takým odporom, až mi po tele prebehla vlna zimomraviek.

"Na teba taktiež dôjde rad."
S nechuťou mi odvrkol, a tak rýchlo, ako sa zjavil, aj odišiel.