Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 22. The True Face

Už si v bezpečí...

Mám s tebou celkom iné úmysly...

Arienne.

Celé moje vnímanie, spomienky a poznatky sa po tomto slove razom vrátili späť do mojej mysle. Bola to taká zvláštna a nepríjemná rana, ktorá otriasla celým mojím vnútrom, ale na druhú stranu, prebudila ma k životu.

Hlbokými nádychmi som upokojovala svoje rozbúšené srdce, a pomaly skúšala celé moje telo. Od pohnutia ztuhnutým krkom, ku starostlivému vystretiu každého jedného prsta na rukách, až ku finálnemu postaveniu sa na nohy. Upriamila som sa na sluch a zistila, že počujem jemné kvapkanie vody. Kvapky padali v pravidelných intervaloch, čo mierne uvoľnilo moje napäté vnútro. Ale keď prišlo na zrak, nevidela som nič. Len nekonečná tma napĺňala okolité prostredie, a ja som sa musela zmieriť s faktom, že ma zrejme bude takto sprevádzať celý život. Jedine ak by niekto naplnil svetlom miesto, kde sa práve nachádzam, a tak by mi uľahčil žitie tu. To ma však privádza k otázke, kde sa teraz nachádza moja existencia? Je toto ešte stále môj život, alebo som v niakej inej dimenzii?

Sekundy ubiehali a nič sa nedialo, jedine kvapky vody neustále dopadali niekde blízko mňa. Svoj upokojujúci účinok premenili na dosť rozrušujúci, ale potom mi došlo, že tá voda nemôže kvapkať len tak z ničoho, a musí mať svoj prameň. Preto som sa rozhodla ísť za tým zvukom.

Nečakaná sila ma zrazu potiahla za nohu naspäť, a ja som padla na tvrdú zem. Nahmatala som rukami miesto jej pôsobenia a pocítila chladný kov. Hneď som vedela, čo to je za "tajomnú silu", ktorá ma nepustí ďalej. Je to reťaz.

Vzdychla som si, keď som si uvedomila, že som v zajatí...v Harryho zajatí. A jeho nemilosrdnosť a krutosť ma tu nechá trčať až do môjho konca.

Neviem však, či to bolo to jeho predošlými slovami, alebo tým, že ma hneď nezabil, ale malá časť vo mne ešte stále verila, že sa v ňom skrýva aj kúsok dobra.

"Harry."
Šepla som pričom sa mi jedna slza skotúľala dole lícom.

"Prosím nenechávaj ma tu zomrieť."

Vtom ma dve silné ruky v kabáte, objali zo zadu:
"V živote by som ťa nenechal zomrieť,"
hlboký hlas mi šepkal do ucha, "Arienne."
Na posledné slovo dodal dôraz.

Bola som v šoku, nehýbala som sa, len som sedela v jeho náručí. Vedela som, že to bol Harry podľa hlasu, ale čo som nevedela bolo, prečo je tu pri mne... a prečo ma objíma. Nie, že by mi to bolo nepríjemné, ale od neho to bolo obzvlášť nečakané.

"Asi by to chcelo trochu svetla, čo?"
Jemne sa opýtal a naraz jeho dotyk zmizol.

Niečo ťažké dopadlo na zem, a hneď potom svetlo naplnilo miestnosť. Musela som prižmúriť oči, aby som sa mohla poobzerať, kde vlastne som.

"Och nie."
Prikryla som si šokovane rukou ústa.

Nachádzali sme sa v miestnosti, kde som sa ocitla v noci, kedy ma Harry stiahol cez portál. Tie isté malé okná, prikryté tak, aby cez ne nepresvitalo slnko, tie isté okovy, výsiace z polo-rozpadnutej omietky, strašidelné už len na pohľad. Jedine potrhané krídla už zmizli...našťastie. Avšak dúfam, že tie moje nie sú ďalšie na rade.

Všimla som si Harryho, uprene na mňa pozerajúceho. Bol to nepríjemný pocit, cítiť sa ako lovená korisť, ktorá nemá kam ujsť. Ale aj tak musím zabojovať o svoj život:

"Prečo som tu?"

Malý úškrn sa mu vytvoril na tvári.
"Čakal som túto otázku."