Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 14. Those endless empty holes

Ahoj po dlhšej prestávke! Je mi to ľúto, že to tak trvalo, ale viete dôvod, tak dúfam, že sa vaša aktivita zvýši! :)

-Tretie oko-

Rýchle udieranie bosých nôch o tvrdú zem, vydávalo tupý zvuk, zanechávajúci jemnú stopu obáv v najhlbšom vnútri.

Naozaj získa týmto dostatočne veľa času?

Tieň, čierny ako práve vládnúca noc, nekontrolovateľne behal po bledých miestach na tráve, ožiarených už len kúskom mesiaca.

Vie, že nesmie stratiť ani sekundu.

Stupňujúce sa nádychy prerážali čerstvý nočný vzduch, ktorý ju obklopoval.

Bude riskovať čokoľvek, len aby dokončila svoje poslanie.

Srdce jej bilo ako splašené, stále však oddane dodržiavajúc to, čomu sa zasvätila.

Ale, na ako dlho, dokáže dodržiavať toto poslanie?

...Na tak dlho ako jej sily postačia.

Vtom ju nohy zradili a ťažko dopadla na kolená, vzhliadajúc k nebu, odkiaľ došla. Oči jej rýchlo behali všade okolo nej, hľadajúc cennú pomoc, avšak, bezúspešne. Vtedy sa tmavá postava vynorila z lesa naokolo, a ona sklonila hlavu, na znak porazenia.

Mohla by ešte utiecť?

Má, ale ešte vôbec šancu?

Čas sa jej po sekundách strácal, zatiaľ čo v nej boj vládol.

Ťažké kroky sa k nej blížili až zastavili, tesne pred ňou, nechávajúc ju ovinúť jeho príjemnou vôňou.

"Vstaň."
Hrubý hlas jej rezonoval v ušiach. Pevne zatvorila oči, oponovala mu, ani sa nehla.

"Hovorím vstaň, ak máš aspoň trochu sebaúcty v sebe."
Jeho tvrdé slová jej zachvátili mozog, a po chvíli, pre ňu dlhej ako hodina, sa postavila na svoje podlamujúce sa nohy.

Muž uvidel jej nestabilitu, a tak sa jeho dlhé ruky, schované v rukaviciach, natiahli a pridržal ju, vytvárajúc tým okolo nej dokonalú pascu. Nazrel do jej jemnej, sklopenej tváre.

"Odpovedz mi, zlatíčko, skrýváš v sebe tú čistú dušu anjela, alebo nie?"
Pýtal sa, hoci, už dávno vedel odpoveď. Netajil však to, že mal rád hry.

Vietor rozfúkal jej dlhé tmavé vlasy, a pohrával sa s lístkami na stromoch, zatiaľ, čo ona zbierala odvahu na odpoveď.

"A-Áno." Síce hovorila trasľavým, ale stále krásne zvonivým a úprimným hlasom tak, ako sa na anjela patrí.

Usmial sa nad jej odpoveďou, miloval nekonečnú úprimnosť anjelov. Aj v ohrození života dodržujú tie prísne zásady slušnosti a čestnosti, čo on obdivuje, ale zároveň sa im zďaleka vyhýba.

"Dokážeš mi to?" Iskrilo mu v očiach, ako sa privinul k jej uchu. Dokonca mohol počuť ako sa jej zastavil dych, a jej tep, už teraz dosť rýchly, nabral ešte viac na rýchlosti.

"Neboj sa, a ukáž mi svoje krídla." Šepol jej do ucha a odtiahol sa. Jej vzlyky sa prehĺbili a malé slzy začali padať, po jej plných líčkach.

Po pár neúspešných pokusoch o nádych, konečne nabrala vzduch do pľúc, a snažila sa vyslobodiť z jeho nekompromisného zovretia. Svojím jemným zvonivým hláskom, ktorý bol presným opakom toho jeho, vydala:

"Prosím nie, nenúťte ma to robiť. Nezabíjajte ma, prosím-"

"Nepros ma!" Jeho silné ruky odhodili krehké telíčko anjelika do trávy, a jeho zlostný výkrik sa ozval celým lesom.