Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 13. That darkness plan

ALOHA!
To ste nečakali teraz kapitolu, čo? Áno, kľudne si to zaznačte do kalendára, že som vydala 2 kapitoly s odstupom menším ako týždeň :D
Ale popravde, toto je trochu odlišná kapitola, avšak dúfam, že sa Vám bude aj tak páčit ;)
HURÁ DO ČÍTANIA!

Chodby prvého poschodia Angel Imperia boli v tomto čase nezvyčajne tiché a pokojné. Nikde ani známka po niakom mladom neskúsenom anjelovi, ktorých som musel stretávať a učiť každý deň. Nebolo ľahké od rána do večera chodiť s úsmevom a dobre naladený, ako to normálni anjeli zvyknú robiť. Príde mi to ako veľká príťaž, hľadať si dôveru takýmto spôsobom, a to už niekoľko rokov, ale viem, že o chvíľu týmto nudným dňom odzvoní. Aj keď priznávam, technológia ma zaujala. Dokázať sa dostať do "mozgu"elektrických zariadení a mať nad nimi úplnú kontrolu, no neznie to lákavo? Kto vie, či je to možné aj s ľuďmi...

Zabočil som na chodbu pri rozcestií a podišiel ku Nebeskej fontáne. Socha Louveri, Anjelice lásky, držala v rukách, tvoriacich misku, už o trochu menej pierok, ako bolo pred Rozhodovacím dňom. Je to kvôli tomu, lebo pierka ktoré drží znázorňujú anjelov nachádzajúcich sa v A.I., tam patria všetci učitelia, členovia Rady Starších, anjeli, ktorý už splnili svoje poslanie v smere a samozrejme mladí anjeli študujúci v Angel School.

Nenachádzajú sa tam pierka tých, ktorý si začali alebo už nejaký čas plnia službu v smere. Na konci tohto týždňa však bude ďalšia výprava, čo znamená, že získame nových anjelov, a tak sa zase počet pierok v Louveriných dlaniach doplní. Síce sa výpravy robia len raz za štyri roky, v čase keď jedna "generácia" anjelov sa vyberie do smerov, cítim, že táto výprava bude posledná na dlhšie obdobie ako štyri roky. Ak teda všetko pôjde podľa plánu.

Nazrel som dolu, na popadané pierka. Niektoré vyzerali staršie, boli dokonca trošku dotrhané a pomaly z nich vyprchávala farba. Takéto ukazovali na anjelov, ktorý už robia v smere niaky ten čas. Dá sa povedať, že pomocou týchto pierok sa môže zistiť, v akom "stave" je daný anjel, či už z fyzickej alebo psychickej stránky. Do očí mi udreli tie ožarujúco biele a dokonalo tvarované pierka, znázorňunúce nových anjelov v smeroch. Očami som ich prehrabával a hľadal jedno odlišné.

Po chvíľke som ho uvidel. Nemalo zvyčajnú čisto bielu stonku, ale skôr zmiešanú s jemným nádychom čiernej. Priznávam, nebolo to až tak viditeľné, niaky nevedomý anjel by si to určite nevšimol, ale ja som vedel čo hladať. Pousmial som sa. Určite patrilo Arienne.

Započul som ako sa pomaly zapína portál. Prví anjeli zo smeru Ľudstvo už prichádzajú! Ponáhľal som sa ku východu, nechcel som, aby ma videli. Vybehol som na chodbu, postavil sa do tieňa rohu a splynul s ním. Jedna z viacerých výhod môjho pôvodu. Sledoval som cez otvorené dvere celú situáciu. Za chvíľku sa dostavili všetci anjeli, a zaplnili skoro celé rozcestie. Vychádzal odtiaľ veľký hluk, a ja som bol veľmi rád, že tam teraz nemusím byť.

"Vitajte späť, drahí anjeli!" Rozoznelo sa rozcestím. Hlas patril učiteľke Ľudstva. Nerád nazývam ostatných učiteľov ich menami, pre mňa to je až príliš veľké zbližovanie. Učiteľka Ľudstva si sadla za stôl pred východom, a zvalila sa do stoličky. Asi ju tá práca nudí, no určite nie viac ako mňa.

Prehľadával som dav, hľadajúc ju. Ani som sa nemusel priveľmi namáhať, lebo zakrátko sama vyšla z davu, mierila ku východu. Zastavil ju hlas učiteľky, postrehol som, že chcela "meno". Som si istý, že myslí na meno človeka. Kútiky úst sa mi zlomyselne skrútili, keď som si spomenul na Rozhodovací deň. Skĺzol som pohladom po Arieninej ruke a potvrdil sebe svoj čin. Čierne pierko jej voľne viselo na ruke, svojou farbou utvrďujúc môj správny výber "človeka" pre ňu. Všimol som si, že nastal niaky problém. Učiteľka si stále obzerala Ariennine pierko, a nemohol som si nevšimnúť strach v ich očiach. Jemne som sa začal smiať nad ich nevedomosťou.