Angel Imperium *pozastavené na neurčito*

Kapitola 23. The Dangerous Fear

Zviazaná reťazou som sedela opretá o stenu. Ubehlo niekoľko hodín ak nie celý deň, od poslednej náštevy Harryho a jeho otca.

Jemne som si pohladila krk, ktorý mi každú sekundu vysielal vlny bolesti do celého tela. Som si istá, že na ňom mám plno modrín, a to celé vďaka silnému stisku Dalmiora a jeho umýslom. Som však vďačná, že tu môžem sedieť a neležať niekde mŕtva.

Sykla som bolesťou pri pokuse sa pohnúť, a s tým som aj zahodila všetky moje nádeje, že zmením svoju polohu sedu, v ktorej som už niekoľko hodín.

"Bolí ťa to?"
Ozval sa miestnosťou hlbší hlas.

Zľakla som sa, myslela som si, že som tu sama. Temnota naokolo mňa mi nedovolila zistiť, komu hlas patrí, tak som sa spýtala:

"Kto je tu?"

Započula som škrt zápalky, a o chvíľu nato som videla svietiť malý plamienok. Približoval sa ku mne, a až keď bol úplne blízko som mohla zbadať siluetu za ňou. Malý ohník osvetlil neznámemu tvár, a ja som si vydýchla pri pohľade do známych zelených očí.

"Harry..."
Šepla som.

Chvíľu sa na mňa len tak z výšky pozeral, a potom si sadol oproti mne. Sviečku položil vedľa tak, aby sme si navzájom dovideli do očí.

Jeho pohľad smeroval ku môjmu krku, a so zamračeným výrazom si ho obzeral. Pre mňa to bola príležitosť preskúmať jeho tvár bez toho, že by som musela čeliť dvom ostrým očiam.

Oči. Áno, tie má veľmi zaujímavé. V tomto momente ich má čisté, ako kryštál, a príjemne zelené, ako skorá jarná tráva. Hovorí sa, že zelená ukľudňuje...a ja s tým na 100% súhlasím. Jeho terajší výzor mi je veľmi milý a sympatický, bez známok nejakého nebezpečia. Ale keď temnota ovládne jeho oči, vtedy prichádzajú obavy. Nie je to len farba, čo je odstrašujúco čierna...taktiež z neho vyžarujú vlny krutosti, nebezpečenstva a temnoty.

"Bolí ťa to?"
Zopakoval otázku, nemeniac svoj pohľad.

"A-Áno, trochu."
Opatrne som odpovedala.

Jemne sa usmial a zašepkal si pre seba:
"Ach tá anjelská skromnosť."

Vytiahol z vačku priehľadnú rukavicu a nasadil si ju. Potom zobral krém, ktorý mal v druhom vrecku, a ukázal mi ho:

"Toto ti pomôže."

Natrel si z malej okrúhlej nádoby kúsok na prsty a naklonil sa ku mne.

Ešte stále môja dôvera v Harrym nebola veľká, čo spôsobilo moje uhnutie. Harry sa zastavil a zamračil nad mojím chovaním.

"Počúvaj, ja ti chcem pomôcť. Ak by som mal v úmysle ťa zabiť, alebo ti hociako ublížiť, už by som to dávno spravil a keby aj nie," mierne sa usmial," určite by som to nespravil krémom."

Pousmiala som sa nad jeho slovami, ktoré o dosť odľahčili napätú situáciu medzi nami. Uvoľnila som sa a vystrela boľavý krk.

"Môžem?"
Pre istotu sa ešte opýtal, na čo som ja len prikývla.

Potom som už len cítila chladnú hmotu rozotierajúcu sa na potrebných miestach. Harry to robil s takým citom a opatrnosťou, aby mi náhodol neublížil, čo som u neho nečakala.

"Prečo to robíš?"
Zmätene som sa spýtala.

"Čo myslíš?"

"Predsa toto. Prečo mi pomáhaš, keď ma väzníš? Prečo si ma zachránil pred smrťou, keď aj tak tu môj život skončí?"