Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|romy|

„M-mohol by si...ku mne dnes poobede prísť?" nervózne som zo seba vysúkala súvislú vetu. Uvedomila som si, ako hlúpo to vyznelo, preto som ešte doplnila: „Aby si ma doučil toto učivo. Alebo nemusíš prísť ku mne domov, môžeme sa niekde stretnúť. Teda, iba ak súhlasíš." Druhú časť môjho monológu som priam vysypala. Skúmala som Milesovu tvár a dúfala, že z môjho bleskového rapotania čosi pochopil. Ani neviem, ako presne sa tváril. Zmätene? Normálne? Pobavene?

„Čo si dostala z písomky?" opýtal sa prostoreko. Uvedomila som si, že papier s písomkou som stále neodovzdala a ostal položený na kraji stola, kde mal Miles perfektný výhľad na moju známku. Čo najnenápadnejšie som posunula peračník na takmer plný počet bodov. Čo ak to videl? Možno ma len skúšal a chcel vidieť, ako zo seba urobím idiota.

„Štyrku," skočila do debaty Valerie. V snahe neprotestovať proti tomuto klamstvu som si zahryzla do pery. Miles spýtavo nadvihol jedno obočie. Nedíval sa na moju spolusediacu, ale na mňa. Previnilo som sklopila zrak.

„Vážne?" Prikývla som tak slabo, až bolo poznať, že tomu sama neverím. „Som si stopercentne istý, že ti na papieri svieti jednotka," vyhlásil a oči mu spadli na peračník zakrývajúci písomku. Rozhodla som sa, že nemá zmysel klamať mu.

„Ono je to vlastne jedna mínus," priznala som a mala som čo robiť, aby som odignorovala Valerienin nazlostený výraz. „Ale mám v tom určité nejasnosti a bola by som rada, ak by si mi ich objasnil," vynašla som sa. Miles sa zatváril skepticky.

„Si si istá, že ja som na to ten správny človek?"

„Nikoho lepšieho si neviem predstaviť," povedala som. Hnedovlasý chlapec sa doširoka usmial.

„Ak si myslíš, že ja s trojkou mám lepšie vedomosti ako ty s jedna mínus..."

„To je v poriadku, nemusíš to robiť," odvetila som. Snažila som sa vyzerať čo najpokojnejšie, no jeho slová ma sklamali. Svojou odpoveďou mi dal jednoznačne najavo, že o čas strávený so mnou nemá záujem.

„Možno by si mohla doučiť ty mňa, čo povieš?" ozval sa po niekoľkých sekundách. Takmer som zabudla dýchať.

„A-asi áno," zašepkala som.

„Tak teda po siedmej hodine, dobre?"

Milesove slová sa mi ozývali v ušiach ako ozvena. Srdce mi vynechalo úder a ďalšie slová sa mi zasekli kdesi v hrdle. Milesove pery sa roztiahli do úsmevu, ktorý mal moc premeniť moje nohy na huspeninu. Keď okolo mňa prešiel, musela som sa zachytiť o roh lavice, inak by som sa zosypala na zem. Valerie sa tvárila ako hrdá matka, ktorej dieťa práve urobilo prvé kroky. Šťastie sa mi rozlialo po celom tele a držalo sa ma až do polovice siedmej hodiny. Vtedy moju radosť nahradila nervozita. Pomaly rástla v mojom vnútri, dlhými koreňmi sa dostávala aj do tých najmenších útrob.

Nepokojne som sa ošívala na stoličke, akoby bola pokrytá špendlíkmi. Neodvážila som sa pozrieť dozadu a zistiť, ako sa tváril Miles. Určite nevyšiluje ako ja. Je to preňho len obyčajné doučovanie s obyčajným dievčaťom. Stavím sa, že si niečím takýmto prešiel mnohokrát.

Hypnotizovala som ručičku hodiniek a pristihla sa pritom, ako si želám, nech sa spomalí. Čím bližšie bol koniec hodiny, tým viac som bola nepokojnejšia. Čo ak opäť spanikárim a nebudem vedieť normálne rozprávať? Miles si o mne pomyslí, že som nemožná. Ale ako sa mám pri ňom správať normálne, keď ma jeho prítomnosť uvádza do rozpakov? Ani nevie, aký ma na mňa účinok.

Z tuhého zamyslenia ma vytrhol až zvonček. Z nôh mi do zeme vystrelili klince, brániace mi pohnúť sa z miesta. Premkla som nutkanie dotknúť sa žily na krku, aby som skontrolovala tep, ktorý mi vyskočil do závratných výšok. Je toto normálne?!

Na lavici sa zjavil tieň a ja som pocítila cudziu prítomnosť. Kútikmi očí som sledovala Valerie, ako s úsmevom hádže veci do tašky. Neotočila som sa, ale podľa omamnej vône som tušila, že za mnou stojí Miles. Pomaly som začala pchať knihu do batoha, snažiac sa tváriť pokojne.

Práve som v rukách držala zošit, keď sa Valerie postavila, napravila si svoju sukňu, vytočila sa k nám a podotkla:

„Dobre sa zabavte, hrdličky!"

V prstoch som stratila cit, pustila zošit, ktorý s capnutím padol na zem. Valerie na mňa veľavýznamne cmukla perami a pobrala sa preč. Vo dverách sa stretla s Thomasom, ktorý ju ako pravý gentleman pustil pred seba. Potom sa nám stretli pohľady a Thomas prívetivo nadvihol pravý kútik úst. Než som sa spamätala, bol preč.

Bez premýšľania som sa zohla pre zošit v rovnakej chvíli ako Miles. Tak trochu som dúfala, že sa náhodou dotkneme rukami, čo povedie k dlhému romantickému očnému kontaktu. Namiesto toho sme si dali hlavičku a Miles sa so smiechom odtiahol. Zapýrene som sklopila hlavu a odmietla sa naňho pozrieť. Miles dvihol zošit a podržal ho nad mojou taškou. Trpezlivo počkal, kým naberiem odvahu a zodvihnem bradu zatlačenú dolu do trička. Opatrne som od neho vzala modrý obal a vyhýbala sa akémukoľvek dotyku s jeho pokožkou. Vedela som, že stačilo málo a úplne by ma odrovnal.

Konečne som sa zbalila a mohli sme opustiť školu. Rovnako ako Thomas pustil Valerie, aj Miles ma nechal prejsť cez dvere ako prvú a dokonca mi podržal i veľké vchodové dvere. V hlave som si opakovala jednu a tú istú vetu.

„Kam pôjdeme?" vysúkala som zo seba opatrne. V duchu som ďakovala Bohu, že som to nepomrvila. Boli to len dve slová, ale predsa len ma stáli enormné množstvo úsilia.

„Mohli by sme ísť ku mne, ak ti to nevadí," navrhol Miles, šúchajúc teniskami po chodníku.

„To znie fajn," súhlasila som. Potešila som sa, že uvidím jeho izbu. 

No prosím! Už sa správam ako nejaký stalker! Izbu mi predsa vôbec ukázať nemusí, možno budeme u nich v obývačke alebo čo... 

| | | | | |

Dnes takto biedne, ale budúca časť bude pre vás snáď o čosi zaujímavejšia.